Správa, že sa spoločnosť v jeden deň priblíži k zrušeniu Mečiarových amnestií a k zrušeniu hazardu v hlavnom meste, by ešte pred takým mesiacom pôsobila ako čisté sci-fi. Ak sa to podarilo 30. marca, pamätajme si tento dátum.
Azda je privčas otvárať šampanské, no za oboma krokmi sa črtá spoločný menovateľ: Zistenie, že hlas verejnosti má predsa len istú váhu. Alebo skôr energiu. Môže síce dlho pripomínať povestný hrach na stene – no jeho systematické hádzanie časom pohne múrmi, ktoré sa zdali neprekonateľné.
Samozrejme, uveríme, až keď budú amnestie zrušené. Zatiaľ sa udial iba prvý krok. Malý krok, ktorým sa podarilo preťať bludný kruh zla – aby sme parafrázovali slová poslanca Jána Budaja po prelomovom hlasovaní v parlamente. Dôležité bude samotné rozhodovanie o amnestiách. A takisto aj neistá fáza nazvaná „posudzovanie na Ústavnom súde“.
Opatrnosť je namieste. Najmä ak Fico a spol. vyhlasovali opakovane celé roky, že sa amnestie zrušiť nedajú. A frflanie nejedného Ficovho spolupútnika (pozor, nie Sputnika) počuť i dnes.
Tiež si pripomeňme, že sa s amnestiami nedalo pohnúť ani v priaznivých politických etapách, teda konkrétne počas oboch Dzurindových vlád. Nikdy sa nenašlo potrebných 90 hlasov, pretože najskôr bola nohou vloženou medzi dvermi ľavica, neskôr Smer plus HZDS.
