Zrušenie neslávne známych Mečiarových amnestií sa už zdá neodvratné a je určite dôvodom na satisfakciu, aj keby to, čo príde vzápätí, bolo napokon oveľa menej uspokojivé.
Užitočným príkladom toho je škandál Watergate zo Spojených štátov v 70. rokoch minulého storočia.
Niet pochýb, že práve fakt, že Vladimír Mečiar a jeho spojenci už nemajú významnú politickú moc – a teda ani schopnosť prinútiť ľudí, aby amnestie udržali v platnosti –, zohral veľkú úlohu (takto bolo ľahké obetovať ich ako symbol protikorupčných opatrení).
Aj tak to však bol tlak verejnosti - spolu s distribúciou filmu Únos -, ktorý to spôsobil práve teraz. Inými slovami, pre vládu sa stalo politicky škodlivejšie nekonať, ako zrušiť amnestie.
V tejto chvíli je ešte stále ťažké povedať, či niekto naozaj pôjde do väzenia za únos Michala Kováča mladšieho, alebo vraždu Róberta Remiáša, ale dá sa povedať, že poprední slovenskí politickí vodcovia už nemôžu predpokladať, že by si mohli robiť, čo si len zmyslia, a potom nájsť spôsob, ako sa vyhnúť problémom a neskôr zakryť stopy.
