AUTORSKÁ STRANA BEATY BALOGOVEJ

Ako svet prišiel o príbeh starého Kóhna

Hľadajme príbehy aj v našich rodinách, lebo jedného dňa tí, ktorí by nám ich mohli rozprávať, nebudú.

(Zdroj: FOTO AUTORKIN ARCHÍV)

Dezső Kóhn mal príliš veľa spomienok. Trčali mu z uší, z vreciek a z rukáva sivého kockovaného saka, ktoré si vyzliekal len večer, keď si líhal do postele.

Keby mohol, tak spomienku na lučeneckú Mlynskú kolóniu, ktorú v 1944 zmenili na židovské geto, a skade ho neskôr s ďalšími mužmi odvliekli na nútené práce, vylúči zo svojho tela ako moč.

Kóhn vychoval môjho otca. Ten malý krehký muž mal spomienky ťažšie než kosti, a tak sa mu podlamovali kolená a ľudia si mysleli, že je opitý. A často aj bol. Starý Kóhn dal môjmu otcovi korene, také hlboké, že už nikdy nebol schopný odísť z Lučenca.

Otcovi chcel radšej zanechať šťastné spomienky. Ale tých bolo žalostne málo. V obľúbenej Kóhnovej spomienke strýko Poldi bácsi predával melóny. Občas jeden nakrájal a rozložil na stole, ktorý stál pri halde dýň vo dvore. Sadol si, a tváril sa, že podriemkava, kým deti kradli kúsky melóna zo stola.

Vedel aj to, že dnes zabúdame naozaj počúvať. A táto naša schopnosť, vypočuť si a pochopiť príbehy, prežiť ich nanovo s blízkymi alebo aj s cudzími ľuďmi, bude rozhodovať o našej schopnosti empatie a ľudskosti v budúcnosti.

Dezső sa nemal s kým podeliť o svoje detstvo, ten čas, keď ešte bola nádej, že Lučenec je vľúdne miesto. Mnohí jeho susedia, ktorých poznal odmalička, sa po vojne nevrátili.

Na cintoríne bez príbehov

Nedokázal sa zbavovať minulosti ako jeho žena Rézi, ktorá ako katolíčka neúnosné veci zverovala Bohu. Myslím, že po holokauste Dezső netušil, kde má hľadať Boha.

Možno Poldi bácsi by mu bol býval poradil, ako byť židom vo svete, kde ľudí vytrhávali s koreňmi zo zeme, povláčili ich po krajinách beznádeje a potom ich hodili do tej prázdnej jamy, čo po nich ostala, aby sa pokúsili o život.

Prastarý otec ma často brával na lučenecký cintorín. Sedávali sme tam dlhé hodiny. Blízko ošarpaného plotu, za ktorým bol židovský cintorín. Tam sme nechodili. Bola som dieťa a nevhodný poslucháč pre príbehy, ktoré uvoľňujú cintoríny. Pamätám si len to ticho, ktoré nestrpelo moje fňukanie, nech už ideme.

Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.

Príliš neskoro

Dnes o Dezsővi Kóhnovi viem, že ho nacisti mlátili tak silno, že prišiel o všetky zuby. Vraj spal v jednej miestnosti s mŕtvymi a nebola to jeho najhoršia spomienka. Ani môj otec nedokázal pozbierať jeho ťaživé spomienky.

Téma: Autorská strana


Hlavné správy zo Sme.sk

EKONOMIKA

Fico pridáva zamestnancom, zaplatia to firmy. Pozrite sa, aké výhody majú ľudia získať

Príplatky za cestovanie za prácou či vyššia minimálna mzda.

DOMOV

Hladiny riek stúpajú, problémy majú na Kysuciach aj v Liptove

Tretí povodňový stupeň platí vo viacerých obciach.

Neprehliadnite tiež

KOMENTÁR KATARÍNY RAGÁČOVEJ

Kažimír bude musieť siahnuť pod vankúš, aby naplnil Ficove sľuby

Bez zásahu do rozpočtu to nepôjde.

KOMENTÁR MATÚŠA KRČMÁRIKA

Sto dní Trumpa, sto dní prázdna

ČO JE VEĽKÉ, TO JE PRAVDA.

AUTORSKÁ STRANA TOMÁŠA HULÍKA

Kazašský lovec pôjde radšej do hôr ako na otcov pohreb

Približujeme sa k trom jurtám. Tu by mal bývať Bashahan. Kazašský lovec, ktorý používa na lov orly skalné.

KOMENTÁR TOMA NICHOLSONA

Náhodne správne odpovede k Severnej Kórei

Ako vždy pri Trumpovi je lákavé uveriť, že sa naučí, že ho jeho absurdné a nezmyselné reči časom prejdú a nahradí ich konštruktívnym dialógom s medzinárodnými partnermi.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop