AUTORSKÁ STRANA BEATY BALOGOVEJ

Ako svet prišiel o príbeh starého Kóhna

Hľadajme príbehy aj v našich rodinách, lebo jedného dňa tí, ktorí by nám ich mohli rozprávať, nebudú.

(Zdroj: FOTO AUTORKIN ARCHÍV)

SME už vyše 25 rokov pomáha pripomínať si minulosť a mapovať prítomnosť v jej skutočnej podobe. Podporte nás v našej misii kúpou predplatného.

Dezső Kóhn mal príliš veľa spomienok. Trčali mu z uší, z vreciek a z rukáva sivého kockovaného saka, ktoré si vyzliekal len večer, keď si líhal do postele.

Keby mohol, tak spomienku na lučeneckú Mlynskú kolóniu, ktorú v 1944 zmenili na židovské geto, a skade ho neskôr s ďalšími mužmi odvliekli na nútené práce, vylúči zo svojho tela ako moč.

Kóhn vychoval môjho otca. Ten malý krehký muž mal spomienky ťažšie než kosti, a tak sa mu podlamovali kolená a ľudia si mysleli, že je opitý. A často aj bol. Starý Kóhn dal môjmu otcovi korene, také hlboké, že už nikdy nebol schopný odísť z Lučenca.

Článok pokračuje pod video reklamou

Otcovi chcel radšej zanechať šťastné spomienky. Ale tých bolo žalostne málo. V obľúbenej Kóhnovej spomienke strýko Poldi bácsi predával melóny. Občas jeden nakrájal a rozložil na stole, ktorý stál pri halde dýň vo dvore. Sadol si, a tváril sa, že podriemkava, kým deti kradli kúsky melóna zo stola.

Vedel aj to, že dnes zabúdame naozaj počúvať. A táto naša schopnosť, vypočuť si a pochopiť príbehy, prežiť ich nanovo s blízkymi alebo aj s cudzími ľuďmi, bude rozhodovať o našej schopnosti empatie a ľudskosti v budúcnosti.

Dezső sa nemal s kým podeliť o svoje detstvo, ten čas, keď ešte bola nádej, že Lučenec je vľúdne miesto. Mnohí jeho susedia, ktorých poznal odmalička, sa po vojne nevrátili.

Na cintoríne bez príbehov

Nedokázal sa zbavovať minulosti ako jeho žena Rézi, ktorá ako katolíčka neúnosné veci zverovala Bohu. Myslím, že po holokauste Dezső netušil, kde má hľadať Boha.

Možno Poldi bácsi by mu bol býval poradil, ako byť židom vo svete, kde ľudí vytrhávali s koreňmi zo zeme, povláčili ich po krajinách beznádeje a potom ich hodili do tej prázdnej jamy, čo po nich ostala, aby sa pokúsili o život.

Prastarý otec ma často brával na lučenecký cintorín. Sedávali sme tam dlhé hodiny. Blízko ošarpaného plotu, za ktorým bol židovský cintorín. Tam sme nechodili. Bola som dieťa a nevhodný poslucháč pre príbehy, ktoré uvoľňujú cintoríny. Pamätám si len to ticho, ktoré nestrpelo moje fňukanie, nech už ideme.

Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.

Príliš neskoro

Dnes o Dezsővi Kóhnovi viem, že ho nacisti mlátili tak silno, že prišiel o všetky zuby. Vraj spal v jednej miestnosti s mŕtvymi a nebola to jeho najhoršia spomienka. Ani môj otec nedokázal pozbierať jeho ťaživé spomienky.

Najčastejšie nám rozprával tú najľahšiu, ktorá nás rozosmievala. Tú, ako jedného večera Dezső prišiel domov a niečo sa mu hýbalo pod košeľou. Začal bedákať, čo si navarila Rézi, že moje črevo sa chce sa dostať von z tela - a pod jeho košeľou sa naozaj niečo vlnilo. Keď už napätie nebolo možné ďalej stupňovať, tak vytiahol spod košele veľkú užovku a dal ju vnukovi do ruky. Je to neškodný had, zajtra ho pustíme pri rieke.

Dnes sa prehrabávam starými fotkami a listami dúfajúc, že nájdem niečo, možno jeden nikdy neposlaný list, ceduľku s poznámkami, alebo útržok z denníka, ktorý mi povie viac o tom, aká bola jeho najtemnejšia spomienka na dobu, ktorá aj keď sa pominula, časť zla tu zanechala. A to zlo sa neustále prediera na povrch ako kalná voda, z ktorej naďalej čerpá časť národa, a tak živí fašistov.

Dezső Kóhn nebol jediný, kto nevyrozprával svoje temné príbehy.

Ari

Ari Rath, novinárska legenda, ktorému ako dieťaťu nacisti zobrali krajinu, rozprával príbehy aj v mene môjho prastarého otca. Rozprával v mene všetkých, ktorí nedokázali o hrôzach hovoriť, lebo tie sa zliali do nočnej mory, a tá paralyzovala jazyk.

Keď som stretla Ariho v 2015 vo viedenskej kaviarni Café Landtmann, rozbaľoval jeden príbeh za druhým, akoby sa na rolu rozprávača celý život pripravoval. Hovoril, že to nie je náhoda, že si mnoho vecí jasne pamätá a mohol žiť dostatočne dlho, aby prinášal svedectvá o temných časoch.

Potom sa ma pýtal na moju rodinu, na mená, ktoré moji predkovia dávali svojim deťom. Na jazvu na mojej ruke, na spomienky z detstva. Povedala som mu o Dezsővi Kóhnovi, ktorý mi nezanechal svoje príbehy. A on tomu rozumel.

Vedel, že rozprávanie o temnej dobe nie je ako pár prehodených viet na korze o rodine, o tom či deti rastú a či rodičia ešte žijú, či sa niekto chystá na dovolenku.

Vedel aj to, že dnes zabúdame naozaj počúvať. A táto naša schopnosť, vypočuť si a pochopiť príbehy, prežiť ich nanovo s blízkymi alebo aj s cudzími ľuďmi, bude rozhodovať o našej schopnosti empatie a ľudskosti v budúcnosti.

Odchádzanie

Vstupujme do ľudí, ktorí tu o pár rokov nemusia byť, ako do vzácnych kníh s vedomím, že niekedy krehké gesto, nebadaný pohyb ruky, môže prezradiť viac než desať viet a niekedy jediná ich veta zachytí zo života viac, než celé kapitoly kníh histórie.

Ari mi na jar 2015 povedal, že jeho príbeh nie je dopovedaný, je otvorený pre nás všetkých, ktorí tu stále sme. Otvorený tomu, čo dodáme, s akou rozvahou a ráznosťou povieme nie zlu, ktoré kvapká z každého, kto sa pohráva s nacizmom.

Ari Rath zomrel 13. januára 2017.

Mnohí mali pocit, že mu boli dlžní ešte jedno veľké ospravedlnenie. Možno v mene ľudstva. Ale tí, čo s ním hovorili, pochopili, že on od nás neočakával ospravedlnenie. Chcel, aby sme sa poučili z príbehov, ktoré nám odovzdával ako dedičstvo tých, čo o zle nemohli hovoriť.

Hľadajme príbehy

Ľudia, ktorí vedia viac než pár kapitol z kníh histórie o temných časoch Európy, odchádzajú. Tí, ktorí videli tváre a gestá zúfalstva, počuli plač detí, kňučanie zvierat, cítili smrad skladíšť, kde odkladali ľudí ako nepotrebný materiál, v momentoch, keď časť ľudstva vypla v sebe ľudskosť ako lampu na nočnom stolíku.

Ľudia, ktorí stratili blízkych a luxus viery, že so svetom je všetko v poriadku, a že najväčšie zverstvá sú len úchylky dávnej histórie.

Ľudia, ktorí videli svojich bratov a sestry, keď prekračovali hranice ľudskosti.

Ale nemusia to byť len príbehy temných dôb. Niekedy necháme odísť starých rodičov bez toho, aby sme si znovu ako dospelí vypočuli ich príbehy o tom, ako žili. Čoho sa báli a čomu verili. Mnohí nevieme, ako naši rodičia vyrastali, lebo sme naše rozhovory zredukovali na nevyhnutné praktickosti života.

Ak odídu a my premárnime šancu, aby nám povedali, aký lepší svet si predstavovali, a či sa dnešný veľmi líši od toho, v čo dúfali, ostane v nás jedna veľká diera, ktorú ani naša vlastná staroba nezapláta.

Chcete dostať upozornenie na najnovší článok tohto autora?
Objednajte si notifikáciu priamo na váš e-mail.
Odoberať autora na email

Téma: Holokaust


Článok je zaradený aj do ďalších tém Autorská strana

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Bývalí šéfovia i rodinní príslušníci. Kto sú policajní pridelenci?

Marian Slobodník by ako šéf polície podľa premiéra Pellegriniho vzbudzoval pochybnosti. Obával sa prepojení na Bašternáka.

SVET

Scenár ako na Kryme? Putin chce referendum na Donbase

Trump sa má rozhodnúť, čo si myslí o referende na Ukrajine.

Podcast Dobré ráno

Dobré ráno: Nábor agentov aj získavanie informácii. To sú Noční vlci

Aké je posolstvo Nočných vlkov u nás.

Neprehliadnite tiež

Stĺpček Petra Schutza

Únos číslo 2 je jednou z posledných výstrah

V histórii demokratickej SR je to už druhý únos s jasnou stopou orgánov štátu.

Kríž s dôchodkami (Vico)

Karikatúra denníka SME (kreslí Vico).

Píše Michal Kaliňák

Bez dostupných bytov sa ľudia za prácou nepohnú

Mladí zostanú bývať u rodičov a obce neporastú.

Komentár Petra Schutza

Menší pes v hre

Nord Stream II – a tu má Trump pravdu – je v záujme len Putina a jeho samoderžavia.

Komentár Zuzany Kepplovej

Nechýba vám niekto vo verejnej diskusii?

Akademici vo veľkom opustili tento priestor a prenechali ho najmä politikom.