Vylúčenie poslanca Františka Gauliedera z NR SR má jasné ústavnoprávne súvislosti, ktoré najlepšie pomenoval Ústavný súd SR. Vládna väčšina odmietla rešpektovať jeho uznesenie, pretože dodržiavanie ústavnosti a podriadenie sa súdnej moci by ohrozilo jej politickú existenciu.
Vládna koalícia a najmä HZDS nehlasovali proti zrušeniu uznesenia, ktorým NR SR zobrala na vedomie Gauliederove údajné vzdanie sa mandátu z morálnych dôvodov, ako to jej ideológovia a právni experti tvrdili. Tie dôvody boli rýdzo politické a mocenské. V roku 1994 sa Vladimírovi Mečiarovi rozpadol poslanecký klub, padla jeho vláda, čo malo za následok znemožnenie realizácie privatizačných chúťok trnavských, košických a iných jastrabov HZDS. Aj vtedy ideológovia HZDS argumentovali, že odchod moravčíkovcov bol zradou hnutia a jeho voličov. Aby sa "zrada" neopakovala, vtedajší tajomník HZDS Ivan Lexa zorganizoval pred voľbami 1994 podujatie, na ktorom kandidáti na poslancov sľubovali hnutiu vernosť až za hrob. V prípade porušenia tohto sľubu sa zaväzovali, že svoj poslanecký mandát, ktorý ešte nevlastnili, vrátia naspäť HZDS. Protiústavnými a neplatnými reverzami si vedenie HZDS chcelo zabezpečiť absolútnu lojalitu všetkých svojich budúcich poslancov. Podarilo sa mu to skoro na 100 percent. Poslanci HZDS poslušne hlasujú a nerepcú. A tak Poórovia, Matejkovia, Rezešovia, Macuškovia, Vicenovia a iní prominenti nerušene privatizujú, spravodajské služby vyčínajú bez parlamentnej kontroly a Vladimír Mečiar pravdepodobne po prvý raz neodíde predčasne zo svojho úradu. Jednomyseľnosť poslaneckého klubu doteraz narušil iba poslanec Gaulieder. Nedostal však priestor, aby svojím revizionizmom nakazil aj ďalších bývalých kolegov. Z parlamentu bol vyhodený a na výstrahu mu pred domom odpálili bombu. Nie preto, aby mu ublížili, ale aby zastrašili jeho prípadných nasledovníkov.
