Autor je evanjelický teológ
V štátoch východnej Afriky tiká časovaná bomba. Humanitárni pracovníci upozorňujú na doteraz nevídané rozmery hladomoru. Príčinou je kombinácia viacerých veľmi presne popísaných faktorov. Dôsledkom je zomieranie miliónov ľudí. Tí zdatnejší utekajú. OSN bije na poplach. Na zvládnutie krízy má len jednu tretinu potrebných finančných zdrojov.
„Bližšia košeľa ako kabát.“ To hovorí ľudová múdrosť. Svoje potvrdenie nachádza aj v biblickom texte. Apoštol Pavel v jednom zo svojich listov píše: „Kým máme čas, robme dobre všetkým, ale najmä členom rodiny veriacich.“ (G 6,10) Väčšina pritom prehliada slovíčko „všetkým“ a zdôrazňuje „najmä členom rodiny veriacich“.
Je to logický záver. Naše možnosti pomáhať sú obmedzené. Preto sa snažíme riešiť prednostne problémy, ktoré ohrozujú našich najbližších. Je za tým prirodzená zodpovednosť za ľudí, s ktorými žijeme v jednom spoločenstve a ktorým sa musíme vedieť každý deň pozrieť do očí.
Katastrofa, za ktorú môžu ľudia: Južný Sudán hladuje, pomoc blokujú bojovníci Čítajte Ale globalizovaný svet túto paradigmu mení. Naša dedina sa už nekončí hranicami nášho chotára. Nie je vymedzená ani štátnymi hranicami, či hranicami kultúrneho alebo náboženského spoločenstva. Marshall McLuhan prišiel už v 60. rokoch minulého storočia s tézou, že komunikačné technológie zmenili svet na jednu dedinu.
Hodnota dobročinnosti stojí pred vážnou výzvou. Nie je nová. Prichádza však s novou naliehavosťou. Už Ježiša konfrontovali s otázkou: „Kto je môj blížny?“ Komu som ešte povinný prejavovať dobročinnosť a komu už nie? Odpoveď znela: „Pýtaj sa radšej, komu sa môžeš ty stať blížnym.“ (Podobenstvo o milosrdnom samaritánovi.)
Táto odpoveď položila základy dobročinnosti prekonávajúcej hranice vlastnej komunity.
