Autor je teológ a spisovateľ
A ké sú takzvané alternatívne médiá? Lebo v minulosti, nie takej dávnej, keď sa objavil web a nové možnosti obchádzať registrácie, písať si, čo sa nám chcelo, v časoch prvých blogerov a malých stránok so špecifickým zameraním sa zdalo, že to je nová žurnalistika.
Veľké médiá strácali monopol na kanonický spoločenský názor, editoriály už nemali také postavenie ako v časoch špionážnych a estétskych filmov, v ktorých si málokto tvoril pohľad na svet inak ako čítaním novín, ako sme vždy ľutovali, po návšteve Londýna a Paríža, koľko novín ľudia čítajú, v metre, na zástavkách, ale aj v šaline z Karlovky.
“Ako sa stal z Mečiara a z Harabina symbol odporu proti establišmentu? Tu už nie sme konfrontovaní s nevzdelanosťou a izoláciou od hlavného prúdu novín, ale s jasným pokusom o rehabilitáciu politikov a atmosféry, ktorá nemá nič spoločné s alternatívou a kritikou.
„
Skončilo sa to a takmer zmizlo aj elegantné gesto otvoriť si pri raňajkách niekoľko denníkov, len tak si ich prejsť. Na klesajúcu kvalitu novín a aj čiernej kroniky sa sťažoval už aj Orwell, keď napísal, že už ho v nedeľu poobede nebaví čítať príbehy o nekvalitných zločinoch, chýbali mu správky o veľkých vlakových lúpežiach a rozprávkových bankových pokladoch a texty rešpektovaných autorov.
Prví píšu o vojne v Iraku
Ale to ešte neznamená, že kvalita zmizla. Urobil som si po istom čase náhodnú kontrolu tém takzvaných alternatívnych médii a zistil som nasledovné. Jedným z motívov, ktoré uvádzajú ako dôvod svojej existencie, je vojna v Iraku. Vraj je o nej zamlčiavaná pravda, že sa o týchto udalostiach nepísalo, nikto nekritizoval americkú zahraničnú politiku a teda oni sú prví, ktorí o tom píšu.
Musím sa zasmiať, pretože som si uvedomil, že v prípade Iraku ide zo strany toho spektra o zmes nevzdelanosti a hádam aj veku. Neviem, čo a kde robili ich autori v čase americkej invázie do Iraku, no veľmi dobre viem, čo písali veľké svetové denníky, ako americkú politiku v Oriente kritizovali, od prvej chvíle spochybňovali Powellovo výstupenie v Bezpečnostnej rade OSN s bielym práškom, ktorý mal byť dôkazom existencie zbraní hromadného ničenia.
Publikovali na túto tému tisíce analýz, reportáží, boli to americké noviny a Seymour Hersh v New Yorkeri, ktorý svetu odhalil mučenie väzňov v Abú Ghrajbe, boli to konzorciá anglosaských a európskych denníkov, ktoré spracovávali WikiLeaks a Snowdenove informácie o odpočúvaní spojencov Američanmi, boli to americké médiá, ktoré priniesli informácie o exterminačnej vojne vo Falúdži počas bojov v Iraku a boli to francúzske médiá, ktoré radikálne kritizovali Sarkozyho a Cameronovu vojnu v Lýbii.
Nerobili to ezoterické weby, kde sa mieša geopolitika s hystériou a s fotkami koní a krátkych plaviek, ale veľké renomované denníky, tie, o ktorých sa dnes hovorí ako o súčasti mašinérie lži.
