Ľubomír Jaško je recenzent a publicista
Krzystof Koehler, Michał Łuczewski, Paweł Milcarek, Paweł Rojek, Pánbičkáři, Odkud se vzal polský katolicismus?, CKD 2016
Prelínanie národnej a náboženskej identity v Poľsku je najčastejšie predmetom kritiky. Pôsobí ako anachronizmus, márny pokus o kultúrnu izoláciu a hrozba pre sekulárnu občiansku spoločnosť.
Pod krížom v poľskom parlamente sa najnovšie dejú vážne veci. Aj preto je užitočné sa v tomto „národnom katolicizme“ zorientovať.
Pôvodným zámerom tohto súboru textov je pomôcť zbúrať predsudky prítomné v českom prostredí. Rozdiel medzi dvoma blízkymi krajinami hádam ani nemôže byť radikálnejší: rekordéri v ateizme a severní susedia zomknutí pred Madonou s národným hrdinom v bielej sutane.
Už Masaryk písal o protikladných spôsoboch, ktorými k „problému všeľudskému“ tieto dva národy pristupujú. „Čech tú záhadu chce rozriešiť na základe rozumovom, Poliak ju rieši nie rozumom, ale citom, nie osvetou, ale náboženstvom.“
“Autori nachystali pre čitateľa niekoľko prekvapivých (všeobecne málo známych) postrehov, ktoré nedovoľujú vyhlásiť poľský katolicizmus iba za jednu z podôb stredoeurópskej kolektívnej vyšinutosti.
„
Na českých propagandistických plagátoch počas konfliktu o Tešínsko po prvej svetovej vojne patril tučný prelát medzi poznávacie znamenia Poľska a na poľských ekvivalentoch bol motív „českej lúzy“ znesväcujúcej poľné božie muky.
Už dávna história sa postarala o rozkošný paradox. Na územie starého kmeňa Poľanov prišlo kresťanstvo vďaka Prahe. Podľa kronikára požiadal v roku 965 knieža Mešek o ruku Doubravku, dobrú kresťanku z Čiech. Tá sa bránila vydať za neho, kým neopustí zvrátený spôsob života a nestane sa kresťanom...
História bez starých bohov
Texty pochádzajú od renomovaných poľských akademikov. Jeden je literárny kritik, ďalší sociológ a autorský okruh dopĺňa filozof Milcarek s politológom a publicistom Maciejom Ruczajom, ktorý vedie Poľský inštitút v Prahe.
Autori nie sú ani náhodou novodobí disidenti, ktorí sa cítia v katolíckom Poľsku neslobodní. Majú v úcte poľské tradície. Neriešia otázku správnosti či nesprávnosti poľského katolicizmu – to nechávajú na iných.
Oni mu chcú „len“ porozumieť a nájsť jeho historické, sociologické a filozofické kontexty. Pritom nachystali pre čitateľa niekoľko prekvapivých (všeobecne málo známych) postrehov, ktoré nedovoľujú vyhlásiť poľský katolicizmus iba za jednu z podôb stredoeurópskej kolektívnej vyšinutosti.
Celé sa to začína už spomínaným „krstom Poľska“ (Poliaci si vlani pripomínali 1050. výročie). Je namieste otázka, či sa môže krstiť národ. Filozof Milcarek upozorňuje, že v tomto prípade nejde o bežnú metaforu ani kultúrny imperializmus cirkvi.
„Jednoducho nemáme dejiny pred krstom. Krst je začiatok. Nemáme žiadnu alternatívnu nekresťanskú identitu, ktorá by čakala na znovuobjavenie. Nedriemu v nás žiadni starí bohovia ako u potomkov Keltov či Germánov.“
V ďalších storočiach sa aj ďalšie módy a ideológie prichádzajúce z Európy museli v Poľsku inchristianizovať. Poniektoré mali ambíciu byť alternatívou, ale to mohli len vtedy, ak sa aspoň čiastočne včlenili do kresťanského univerza.
Rímsky katolicizmus si bez Poliakov poradí. Je však otázne, čo zostane z „poľskosti“ bez katolicizmu.
