Autor je absolventom Bezpečnostných a strategických štúdií na Masarykovej univerzite v Brne
Všetky doterajšie prieskumy ukazujú, že blížiace sa referendum v Turecku bude extrémne vyrovnané a o jeho výsledku bude rozhodovať každý jeden hlas.
Hoci je aj dnes takmer nemožné odhadnúť, či Turci odobria zmeny presadzované prezidentom Erdoğanom, neuveriteľná vyrovnanosť prieskumov a až existenciálna volebná rétorika podporovateľov, ale aj odporcov naznačuje, že turecká spoločnosť je extrémne polarizovaná a po 16. apríli ostane v krajine viac ako 20 miliónov výrazne nespokojných občanov.
V kontexte doterajšieho alarmujúceho vývoja v krajine to môže viesť k dlhodobému narušeniu vnútornej stability celej krajiny a dokonca vyústiť do otvoreného vnútrospoločenského konfliktu. Čo je však príčinou, ktorá viedla k takémuto rozdeleniu tureckej spoločnosti?
“Turecký režim nielenže nebojoval s falošnými predstavami, ale naopak, ešte prispieval k polarizácii spoločnosti v krajine svojou rétorikou a chýbajúcimi krokmi podporujúcimi spolužitie s inými skupinami obyvateľstva.
„
Vrodený nedostatok republiky
Turecká republika je od svojho vzniku krajinou protikladov. Mustafa Kemal Atatürk, zakladateľ štátu, zaviedol v tradičnej moslimskej spoločnosti modernizačné, Západom inšpirované reformy vrátane prísnej sekularizácie, čím sa z Turecka, ležiaceho na pomedzí Európy a Ázie už od jeho zrodu, stala krajina, v ktorej súperilo dominantné kemalistické centrum s konzervatívnou islamskou perifériou.
Napriek mnohým turbulenciám a názorovým rozdielom preukázala turecká spoločnosť v dejinách prekvapivú súdržnosť. Pilierom bola armáda, dlhodobo najdôveryhodnejšia inštitúcia, považovaná za ochrankyňu Atatürkovho odkazu.
Tá prostredníctvom viacerých vojenských prevratov dokázala v krajine udržať poriadok a zabrániť ako nástupu politického islamu, tak domácej radikálnej ľavice.
Keď Turecko potrebovalo pomôcť, Európa odmietla. Aj preto je tam, kde je Čítajte Erdoğanov odkaz
V posledných rokoch však Turecko prešlo zásadnými zmenami, ktoré viedli k výraznému nárastu polarizácie spoločnosti. Z veľkej časti je tento vývoj priamym dôsledkom politiky vládnej strany AKP a agresívnej rétoriky jej predstaviteľov na čele s prezidentom Erdoğanom. Tomu sa podarilo prehĺbiť tradičný spor medzi sekularistami a konzervatívcami, odstaviť armádu od moci a rozdeliť tureckú spoločnosť na základe politickej príslušnosti.
AKP sa cielene začala stavať do pozície jediného garanta náboženských, kultúrnych či ekonomických práv konzervatívnej časti obyvateľstva a tiež stability v krajine. Medzi odporcami a prívržencami sa jej podarilo vybudovať nedôveru a napätie až do tej miery, že mnohí voliči AKP nie sú ochotní akokoľvek „potrestať“ Erdoğana za jeho prešľapy.
Príkladom sú korupčné škandály z roku 2013 súvisiace priamo s Erdoğanovou rodinou, ktoré vôbec neotriasli postavením vtedajšieho premiéra.
Mieru, akou dokázal rozdeliť Turecko, ukázali tiež prieskumy, v ktorých 75 percent opýtaných odpovedalo, že by nechceli bývať vedľa susedov s iným politickým názorom, 83 percent nechcelo, aby si ich deti zobrali osobu, ktorej rodičia podporujú inú politickú stranu, 78 percent by nechcelo mať biznis s voličom inej strany a 74 percent by nechcelo, aby sa ich deti hrávali s deťmi, ktorých rodičia sa nestotožňujú s ich politickými názormi.
