S pokračujúcimi hrôzami, ktoré sú dielom ľudských rúk, ostáva plynový útok na civilistov stále medzi najhoršími zločinmi ľudstva.
Už takmer sto rokov od ukrutností prvej svetovej vojny patrí medzinárodný zákaz chemických útokov k tým nemnohým veciam, na ktorých sa svet dokázal dohodnúť – keďže leží mimo záberu náboženskej, politickej alebo hospodárskej rivality.
Pohľad na dieťa s penou na ústach, ktoré bojuje o každý dych a končatiny sa mu trasú, je takmer bez výnimky považovaný za ohavnosť.

Napriek tomu sa nám stále pripomína, v tomto morálne zamračenom období, že zlo nie je konečné alebo nemenné, ale že sa stále nanovo vymýšľa a cibrí zlými ľuďmi.
Posledných šesť rokov je Sýria laboratóriom strašného správania, napríklad použitia nervového plynu na vlastných občanov Asadovým režimom v oblastiach ovládaných povstalcami.
Asad podnecovaný Ruskom neustále využíva chemické zbrane na prenasledovanie a strašenie svojich protivníkov, ako útok sarinom v roku 2013 na predmestie Damasku menom Ghouta, pri ktorom zomrelo 1300 ľudí.