Čo bolo včera nemožné, je dnes realitou. A čo sa včera javilo ako právny suterén, je dnes výslním politiky. Je Slovensko krajinou neobmedzených možností? Alebo obmedzených politikov?
Alebo boli príliš obmedzené – povedzme to krajšie – príliš skromné naše voličské nároky? Pretože len vôľou ľudu sa dostal k moci politik, za ktorého bol únos občana s účasťou štátu tolerovateľným skutkom. A vôľa ľudu vynášala na trón vládcov, ktorí boli k volaniu po spravodlivosti hluchí.
Ak je to odrazu inak, možno to považovať za signál (zatiaľ nič viac) dôležitej zmeny, hoci nie je dôvod kričať hop, kým sme nepreskočili prípadné prekážky na Ústavnom súde.
Vážne treba brať aj výhrady kritikov, napríklad expremiérky Radičovej, ktorá spôsob, akým amnestie zídu zo sveta, označila za rizikový a nespravodlivý.
Ale ak Ústavný súd zrušenie amnestií nespochybní, môžeme s istou mierou pragmatizmu konštatovať, že priaznivý výsledok je prijateľný aj napriek nie optimálnemu postupu.
Alebo, ak chceme efekty merať na vážkach, ktoré v ruke drží toľkokrát ponižovaná pani so zaviazanými očami: spravodlivosť, ktorej tento krok umožní priechod, predsa len prevažuje nad potenciálnou nespravodlivosťou.
