Autor je umelec a publicista
Predstavte si, že máte na výber z dvoch možností. Prvou je vláda zložená zo strán, ktoré za sebou nemajú korupčné škandály, nie sú podozrievané z prepojení s oligarchami a majú potenciál konečne vyčistiť štátne inštitúcie od polomafiánskych spolkov.
Druhou alternatívou sú politici, ktorí majú za sebou kauzy zametené pod koberec, ich prepojenia na finančné skupiny sú verejným tajomstvom, rovnako ako ich rodinkársky spôsob vládnutia.
Prvá alternatíva vyzerá fajn, jej chybičkou krásy je ale euroskeptický program, ktorý by Slovensko ťahal von z Európskej Únie, geopoliticky na Východ. Čo robiť v takej situácii? Uprednostníte boj proti oligarchii alebo naše pevné miesto v EÚ?
Dlhé roky sme boli na Slovensku zvyknutí, že medzi opozíciou a vládou viedla hrubá deliaca čiara, pričom na jednej strane sa spravidla nachádzalo to zdravšie, progresívnejšie a proeurópsky orientované, zatiaľ čo druhá strana zosobňovala primitívny populizmus, odklon od demokracie a averziu voči západoeurópskemu kultúrnemu prostrediu.
Pre liberálnych a prozápadne orientovaných demokratov nikdy nebolo príliš ťažké rozlíšiť lepšiu a horšiu časť politického spektra bez ohľadu na to, ktorá bola práve v opozícii a ktorá pri moci.
Toto delenie prestáva platiť a posledné dni ukazujú, aké ťažké je pred týmto faktom ďalej zatvárať oči.
Reč je o dokumente SaS, ktorý nesie názov „Manifest slovenského eurorealizmu“, pričom v skutočnosti ide iba o otvorené prihlásenie sa najsilnejšej opozičnej strany k euroskepticizmu, ktorý dlhodobo prezentuje jej predseda Richard Sulík.
Členstvo v EÚ je kľúčovým záujmom Slovenska Čítajte 
