Predstavte si horúce popoludnie. Vo vzduchu cítiť vôňu tabakových listov, potu a zrelého manga. Bezvetrie. Veľká, trochu ošarpaná hala. Pod stropom sa pomaly otáčajú lopatky veľkých ventilátorov, okná otvorené dokorán, pod nimi v pravidelných rozstupoch rozostavané dlhé drevené stoly a pri nich snedé krásky v pestrých šatách. Vyrábajú cigary.
Na ich tvárach je výraz zasneného vytrženia. Pretože tie krásky práve nie sú v továrni na Kube, ony sa v tejto chvíli nachádzajú v Moskve v tesnej blízkosti Andreja Bolkonského a Nataše Rostovovej a sú svedkyňami ich citového vzplanutia. V hale totiž so ženami sedí aj predčítač a nahlas do mikrofónu číta Tolstého román Vojna a mier.
Najlepším priateľom človeka je kniha a... iný človek
Viem, že milovníci cigár si radi predstavujú, ako ich cohiby podľa rozšírenej legendy šúľajú kubánske panny na svojich štíhlych stehnách. V skutočnosti ich vyrábajú ženy každého veku a stupňa sexuálneho zasvätenia, a to na drevených podložkách.
Pre mňa je však povznášajúce poznanie, že kým cigara vznikla, kým sa tabakové listy zavinuli a preschli, rozvinul sa okolo nich nejaký veľký literárny príbeh. Pretože hoci scéna opísaná na začiatku tohto textu zobrazuje súčasnú továreň, predčítači sprevádzali výrobu cigár už pred sto rokmi. A čítali robotníčkam z novín, aj Cervantesa, zamilované romány, aj Márquezove veľké diela.
Premýšľam nad tým, prečo u nás na pracoviskách nikomu nenapadlo zariadiť čítanie nahlas. Je to preto, že väčšinou je vo výrobných halách hluk? Alebo preto, že je jednoduchšie pustiť rádio a nestarať sa, na čo zamestnanci pri práci myslia?
“Viac spoločného čítania kníh do postelí a detských izieb! Moji priatelia, ktorí si navzájom čítajú pravidelne, to úprimne odporúčajú.
„
Ale predstavte si to, nechodili by ste do práce radšej, keby ste vedeli, že si zároveň vypočujete, ako to dopadlo s grófom Monte Christom alebo hoci s Uršuľou od Ruda Slobodu? Ja keď mám žehliť, drhnúť kúpeľňu alebo miešať lekvár, púšťam si audioknihu a hneď sa viac teším na kus neobľúbenej driny.
Počúvanie čítaných kníh nemá pozitívny vplyv len na produktivitu práce. Literatúra uzdravuje. A to nie len v prenesenom význame. Jej terapeutický význam je merateľný a sú nemocnice, kde s predčítaním počítajú priamo v liečebných programoch.
Nedávno napríklad nemocnica v Ostrove v Českej republike vyzvala verejnosť, aby prišli čítať pacientom pripútaným na lôžko. S nápadom prišla vrchná sestra Lenka Dlouhá, pretože bola presvedčená, že ľudia po mozgových príhodách potrebujú okrem medicínskej starostlivosti aj duševnú vzpruhu, intelektuálne podnety a sociálny kontakt a na to už personál nemocnice nemal kapacitu.
Výsledok výzvy všetkých milo prekvapil. Najskôr tým, ako veľa dobrovoľníkov ochotných čítať pacientom sa našlo. Potom tým, ako rýchlo a viditeľne sa prejavil vplyv terapie čítaním.
„Pacienti to vnímajú veľmi pozitívne, zmeny sú vidieť na ich výraze tváre, začínajú vnímať personál, vítajú nás na ranných vizitách s úsmevom a pozdravom. Dokonca sama naša pacientka začala ostatným predčítať,“ hovorí vrchná sestra. Vedúci lekár oddelenia Igor Ulč dodáva: „Pacienti v liečbe po cievnych mozgových príhodách totiž potrebujú aj 'rehabilitáciu' psychiky.“
Je to dobré, ale nie si to ty
No a povedzme si na rovinu – niekedy potrebujeme rehabilitáciu psychiky, aj keď telo vyzerá zdravé. Lebo keď je duša rozlámaná, treba ju pomaličky znovu zlepiť dokopy. A vtedy nepotrebujeme dobré rady. Potrebujeme často len prítomnosť druhého človeka. A často ešte aj tie knihy čítané nahlas.
Pamätám si na takéto čítanie klenotov z babičkinej knižnice, keď sme v trojici robili obývateľným sestrin dom. Jeden adept čítal, dvaja natierali dlážku farbou a všetci traja pritom inhalovali acetón. Ani jesť nám nebolo treba.
Pamätám si aj jednu dlhú cestu autom z festivalu v Čechách s jednou skvelou herečkou, na ktorej sme stihli prečítať nahlas jeden a pol knihy z práve nakúpenej kopy. Hoci životné obdobie sme mali vtedy zložité, v tom aute a s tými príbehmi sme sa ocitli vo vesmíre, v ktorom sa problémy riešili bonmotmi a tým, že prevrátime stránku. A tak sme sa to snažili aplikovať aj v živote.
Našim deťom čítame vždy pred spaním. Najstaršiemu som čítavala tak dlho, že sme to už tajili, lebo to podaktorým začalo byť divné. Taký veľký a číta si s mamou!
