Tohtoročná kauza dvojjazyčných vysvedčení postavila učiteľov pred rozhodovanie, či byť štátnym zamestnancom, ktorý iba plní príkazy, hoci pochybuje o ich zákonnosti, alebo nebyť učiteľom. Rozhodovanie sťažilo či uľahčilo uvedomenie si zodpovednosti pred žiakom - byť mu morálnym vzorom. Táto kauza, ktorou ministerstvo školstva vedome prilialo olej do ohňa, sa však pre štátnu moc stala odrazovým mostíkom ďalšieho zastrašovania učiteľov škôl s vyučovacím jazykom národností v podobe prepúšťania, odvolávania z funkcií a finančných postihov.
Školská politika voči národnostiam, odkedy ju dostala pod patronát SNS, vzbudzuje obavy, najmä občanov inej ako slovenskej národnosti. Keďže pani ministerka je historička, neprekvapí, že sa inšpiruje 19. storočím. Dva zákony z roku 1868 (o základnom vzdelávaní a národnostný zákon) síce ukladali štátu povinnosť zabezpečiť občanom výučbu v materinskom jazyku "až po stupeň, od ktorého sa začína akademické štúdium", ani jeden sa však nedodržiaval. Školský zákon z roku 1879 už konštatoval, že je nevyhnutné každému poskytnúť príležitosť osvojiť si maďarský jazyk ako štátny jazyk. Tento školský zákon tiež vyžadoval vysvedčenia iba v štátnom jazyku, čo známy ochranca Slovákov Scotus Viator označil za malicherné a nepríjemné ustanovenie.
