Autor je spisovateľ a stredoškolský učiteľ
Na obzore ešte nevidno ani len kontúry, ale všeličo sa dá už tušiť, o dvojrýchlostnej Európe sa hovorí čím ďalej otvorenejšie a my, samozrejme, nechceme zostať na okraji, netajíme sa ambíciou byť v jadre, dokonca by sme nedbali udávať tón, veď nech sa všetci pozrú, ako bravúrne sme úniu viedli počas nášho predsedníctva.
Aby to nebolo málo, hneď po jeho skončení sme sa zahľadeli do vlastného vnútra a podstúpili detox, o akom nechyrujú ani v Čistom dni. Zrušením Mečiarových amnestií sme po dvadsiatich rokoch porazili samých seba a zároveň sme posunuli hranice možného, a to až za hranicu nemožného.
Brať vážne sa u nás už nedá takmer nič, ale zdá sa, že po dlhom čase sa niečo podarilo presadiť aj vďaka tlaku verejnosti.
Na podporu zrušenia amnestií (jednej, dvoch, dvoch v jednej či jednej v dvoch, na tom už nezáleží) sa často argumentovalo tým, že si to tak želá vyše šesťdesiat percent obyvateľstva.
Porovnajúc to s číslami, ktoré dostali zo žalára národov Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, vôľa našich občanov jednoducho nemohla ostať nevyslyšaná.