Autor je prezident Inštitútu pre verejné otázky
Rozširovanie NATO o bývalé komunistické krajiny prebiehalo od polovice 90. rokov paralelne s procesom ich vnútorných reforiem. Zároveň sa v tom istom čase odohrávalo masívne rozširovanie Európskej únie.
Všetky bývalé krajiny „východného bloku“, ktoré vstúpili do EÚ, vstúpili aj do NATO. Malo to svoju logiku: zaistenie bezpečnosti nových členských štátov vzhľadom na geopolitickú realitu v regióne bolo pre ne priam existenčne dôležité aj z pohľadu ich členstva v Únii.
Euroatlantická integrácia krajín stredo-juho-východnej Európy sa medzitým nezastavila. Albánsko už vstúpilo do NATO a pripravuje sa na proces prístupu do EÚ. Ďalšie balkánske štáty pokročili v prístupovom procese do NATO v podobe plnenia akčného plánu členstva (Macedónsko, Bosna a Hercegovina, Čierna Hora).
Najďalej sa dostala Čierna Hora, ktorá sa má onedlho stať 29. členom NATO. Práve v tomto čase sa završuje proces ratifikácie protokolu o jej pristúpení. Nedávno ho ratifikoval Senát USA. O niekoľko týždňov sa členstvo Čiernej Hory v NATO stane realitou.
Strastiplný záver euroatlantickej cesty
Záverečná etapa cesty Čiernej Hory do NATO bola strastiplná. Zložito získavali členstvo v NATO aj iné štáty, najmä pre silný odpor zo strany Ruska, ktoré sa otvorene stavalo proti tomu, aby sa bývalé satelity ZSSR začlenili do západných štruktúr.
Financovanie propagandistických aktivít, zameraných proti NATO, podpora miestnych protizápadných vplyvových agentov (aj medzi politikmi a mienkotvornými osobnosťami), diplomatické kroky – s týmito ruskými činnosťami sa museli vyrovnať viaceré štáty.
Najviac pobaltské republiky, ale aj Slovensko, ktoré zaostalo so vstupom do aliancie za svojimi visegrádskymi susedmi o 5 rokov pre problémy s mečiarizmom.
Doteraz sa však ani jeden z pristupujúcich do NATO neocitol v stave bezprostrednej bezpečnostnej hrozby a možnosti zvrhnutia vlastnej vlády iba preto, že sa rozhodol vstúpiť do NATO.
Čiernej Hore sa to prihodilo. Stalo sa to v polovici októbra 2016, v deň parlamentných volieb, keď komando zahraničných diverzantov plánovalo zinscenovať „ľudové protesty“ proti vraj zmanipulovaným volebným výsledkom.
V chaose, ktorý mal nastať, mali zvrhnúť zákonnú vládu (aj za cenu usmrtenia jej vedúcich predstaviteľov vrátane premiéra Mila Djukanoviča) a odovzdať moc protizápadnej a proruskej opozícii, ktorá nedokázala poraziť Djukanoviča vo voľbách. Diverzné komando sa skladalo z občanov Srbska, v jeho vedení boli Rusi.
Iba ostražitosť čiernohorských bezpečnostných služieb a lojálny postoj srbskej vlády zabránili v Podgorici uskutočneniu toho najhoršieho scenára pre demokratický štát.
Špeciálny prokurátor Čiernej Hory Milivoje Katnič, ktorý sa ujal vyšetrovania nevydareného žoldnierskeho puču, zverejnil hlavnú verziu udalostí.
Podľa neho išlo o pokus „zastaviť Čiernu Horu na jej euroatlantickej ceste, predovšetkým na ceste do NATO“. Vo februári 2017 Katnič vyhlásil, že do organizovania prevratu boli zapojení nielen „ruskí nacionalisti“, ako sa predtým uvádzalo, ale aj ruské štátne štruktúry.
Tieto zistenia potvrdila britská tajná služba, pričom podľa BBC išlo o „jeden z najkrikľavejších prípadov agresívnej kampane zasahovania do záležitostí západných štátov“.
Veľká stopa Moskvy
Čiernohorskej polícii sa podarilo zadržať viacerých srbských účastníkov komanda a zistiť totožnosť najmenej dvoch ruských koordinátorov. Išlo o príslušníkov osobitných jednotiek, v ktorých jeden pred niekoľkými rokmi pôsobil v Poľsku ako diplomat – námornícky pridelenec na ruskej ambasáde a v skupine figuroval pod falošným menom.
Srbsko následne deportovalo skupinu ruských občanov s oficiálnym zdôvodnením, že sa „zúčastnili na príprave teroristických akcií v Čiernej Hore“. Srbský premiér Alexander Vučič potvrdil záver čiernohorských vyšetrovateľov, že to bol pokus srbských žoldnierov s pomocou cudzincov zvrhnúť čiernohorskú vládu.
