Alfréd Wetzler a Walter Rosenberg vyliezli na na hromadu dreva a rozhliadli sa. Pred nimi ležalo centrum koncentračného tábora Brzeninka a Osvienčim. Z dvoch otvorov nad krematóriami nepravidelne vybuchovali oslepujúce blesky. Po prvý raz videli tento hrozný obraz voľným okom, večer a zvonka. Po prvý raz a naposledy.
Pred 75 rokmi, 7. apríla 1944, sa Wetzler a Rosenberg, ktorý neskôr prijal krycie meno Rudolf Vrba, skryli do jamy v naskladanom dreve vo vonkajšom strážnom okruhu tábora smrti v Osvienčime.
Po troch dňoch, keď po nich prestali v blízkosti tábora pátrať príslušníci SS, vyliezli z úkrytu a vydali sa na útek na Slovensko. Do svojej rodnej krajiny, kde ich dva roky predtým s požehnaním politických lídrov nechali napchať do dobytčích vagónov a odviezli na sever – pracovať.
Na základe ich výpovedí o tábore smrti pred tzv. Židovskou radou v Žiline vznikla 32-stranová Osvienčimská správa. Vrba a Wetzler chceli svojím svedectvom varovať pred plánovanými deportáciami státisíce maďarských Židov.
Výnimočnosť ich informácií spočívala v detailnom opise toho, ako fabrika na smrť fungovala. Ako blokoví pisári mali veľa informácií o tom, čo sa v tábor deje.
O hrôzach páchaných na ľuďoch na území okupovaného Poľska však vedeli politické špičky sveta ešte skôr, ako sa podarilo dvom slovenským Židom ujsť z Osvienčimu. Museli o nich vedieť!
Aj vďaka odvahe a statočnosti mužov, ako boli Jan Karski alebo Witold Pilecki. Toto sú ich príbehy.
Burcoval spojencov
Jan Karski mal v živote niekoľkokrát šťastie. Aj na jeseň 1939, keď sa po kapitulácii Poľska ocitol v sovietskom zajatí.
Ako poddôstojníkovi poľskej armády mu hrozil osud tisícov jeho druhov, telá ktorých našli o pár rokov neskôr zahrabané v Katyńskom lese. Karskému sa však podarilo preniknúť na Nemcami okupované územie, kde sa zapojil do ilegálneho hnutia odporu.
Ako tajný kuriér prenášal informácie o odboji k poľskej exilovej vláde vo Francúzsku. Prvé tri Karského misie viedli cez Slovensko. Počas tretej však Karského vinou zrady v dedinke Demjata neďaleko Prešova chytilo gestapo.
Vo väzení v Prešove ho mučili, snažili sa vytĺcť z neho kontakty. Karski si v obave, že nevydrží, podrezal žily. Zachránil ho väzenský dozorca. Dostal sa do nemocnice v Nowom Sacze, kde ho oslobodili členovia podzemného odbojového hnutia.
V roku 1942 sa Karski nechal prepašovať do varšavského geta, ktoré bolo od zvyšku mesta oddelené múrmi.
Jan Karski (zdroj: Institut pamieci narodowej)To, čo videl, ho šokovalo. „V gete vládol neznesiteľný zápach. Všade ležali nahé telá. Môj sprievodca mi vysvetlil, že Židia musia za pochovanie príbuzných platiť daň. Ak na ňu nemajú, jednoducho vyhodia telo na ulicu. Nahé, lebo oblečenie sa ešte dá vynosiť. Matky kŕmili na verejnosti svoje deti, no nemali žiadne prsia. Boli vychudnuté na kosť. To nemalo nič spoločné s ľudskosťou, bolo to peklo,“ rozprával Karski štyridsať rokov po vojne v dokumente Clauda Lanzmanna Šoa.
V prestrojení za ukrajinského dozorcu prenikol aj do transportného tábora pri dedine Izbica (omylom sa domnieval, že je vo vyhladzovacom tábore v Belzecu).
