Autor je nezaradený poslanec NR SR
Prednedávnom som mal sen, že ma obesili. Tváre sudcov som nevidel, len rozsudok a šibenicu. Ťažko povedať, kde na to podvedomie prišlo. Bola to dlhodobá blízkosť kotlebovcov v parlamentných laviciach? Filmy ako Únos či Masaryk?
Zobudil som sa do tmy bratislavskej Trnávky, odviezol deti do školy a išiel do parlamentu. Na všetko som po pár dňoch zabudol, kým mi to nepripomenul vynikajúci článok Ivana Krasteva.
Ten sa spýtal jednoduchú otázku: Prečo ľudia, ktorí obetujú všetko, aby ich deti mohli ísť na špičkové zahraničné univerzity, odmietajú dôverovať ľuďom, ktorí na týchto univerzitách vyštudovali?
Vojnu s terorizmom nevyhráme, musíme si nájsť spôsob, ako žiť v novej realite Čítajte Kotleba do Bruselu neodíde
Krastev hovorí, že ľudia potrebujú u lídrov vidieť nielen intelekt a schopnosti, ale aj odvahu a solidaritu. Že keď príde na lámanie chleba, tak zostanú s nimi. Ako hovorí manželský sľub – v dobrom, aj v zlom.
To, čo podľa neho dnes elitám v očiach mnohých chýba, je pevné zakorenenie. O Kotlebovi všetci vedia, že zostane v Banskobystrickom kraji. Nechystá sa ani do Európskej komisie, ani na CEU, ani do Ruhrgasu. Oni by ho tam nechceli, ani on by tam nechcel byť.
V súčasnosti to v politike je často výhoda – ak je pre ľudí dôležité, aby politici a intelektuáli boli „ich“ a nie súčasť skupiny, ktorá je teraz tu, zajtra v Barcelone a pozajtra v Bruseli. Aby mali istotu, že politici kopú len za nich.
