Autor je teológ
Vyslobodenie z egyptského otroctva patrí ku kľúčovým udalostiam starozákonných dejín Izraela. Istá nástenná maľba v Tébach nám ukazuje, v čom spočívala táto otrocká drina. Za dusného dňa pod korbáčom dozorcov kopali hlinu do trstinových košov, pomiešali ju s nadrobno posekanou slamou, napĺňali tehlové formy a napokon porozkladali tisíce tehál na pražiace slnko.
V biblickom texte je hebrejský výraz ébádím, čo sú otroci. Podľa tohto textu sa každý, kto prebýva v Egypte, už týmto faktom stáva chrámovým otrokom. Inak povedané: v Egypte nie je možné byť slobodným človekom, tam vždy patríte egyptským bohom. Preto treba z neho vyjsť.
Uctievanie týchto mŕtvych bohov vedie do smrti, zatiaľ čo viera v živého Boha vedie do života (J.Heller). Títo „hore volajúci“ ľudia sú hebreji s nomádskou minulosťou, ktorí nemajú žiadne práva ani ochranu a vykonávajú príležitostné práce. A tu nastáva prekvapenie: sám Boh sa vyhlasuje za Boha týchto ľudí, stotožňuje sa s nimi. Je solidárny s akýmsi proletariátom národov.
Sme tu svedkami Božej angažovanosti, Božej spolucítiacej a spolutrpiacej sympatie. Sám Boh je tu subjektom oslobodenia, a teda aj ľudskej slobody. Opustiť otroctvo je kľúčovou udalosťou každého človeka a každého národa. Exodus ustanovuje každé dejiny. Vyjsť z istôt a prirodzených väzieb, vyjsť z nespravodlivých štruktúr a vyjsť zo všeobecných právd znamená nastúpiť cestu púšťou. Na to vyzývajú biblické texty.
“S ohľadom na kríž musíme „prelomiť anonymné zakrývanie utrpenia v našej vyspelej spoločnosti“. Musíme sa opäť stať schopnými vnímať utrpenie.
„
Veľkonočný baránok
Posledná z desiatich rán, ktoré postihli Egypt, smrť prvorodených, sa spája so slávnosťou veľkonočného baránka. Znalci poukázali na to, že slávnosť „pascha“ nezaviedol až Mojžiš, ale je to stará slávnosť kočovníkov. Konala sa na jar v mesiaci, ktorý sa kladie od polovice marca do polovice apríla. Vtedy sa prinášali obety prvotín zo stád.
Obetovaniu baránka na jar zodpovedal sviatok nekvasených chlebov. To je zasa stará roľnícka slávnosť dožinková. Pred žatvou Izraeliti spotrebovali všetko staré obilie a všetku starú múku, aby nová žatva nebola znesvätená dotykom so starou zásobou.
Pascha pastierov a dožinky roľníkov, ktoré sa každoročne opakujú, sú typickými sviatkami cyklicky zameraného prírodného náboženstva. Mojžiš ich spojil s dejinnou udalosťou, odchodom z Egypta, takže dostali názvom „Pánov prechod“ náboženský význam vo vzťahu k dejinám spásy.
Na sviatok paschy veľkonočného baránka priniesli na nádvorie jeruzalemského chrámu a tam ho aj zabili. Krv vyliali na oltár. Kosti nesmeli byť polámané. Mäso upiekli na ohni a jedlo sa s nekvasenými chlebami a horkými bylinami, ktoré pripomínali trpký pobyt v Egypte. Táto hostina sa konala v noci. Hostina nebola len pripomienkou, ale sprítomnením. Na konci hostiny sa spievali žalmy chvál.
Podľa synoptických evanjelií Ježiš jedol v poslednú noc pred smrťou s učeníkmi veľkonočného baránka, no celej hostine dal nový význam. Stredom už nie je baránok, ale chlieb a kalich. Základným zmyslom nie je vzťah k vyjdeniu z Egypta, ale k onomu inému, konečnému, pravému Vyjdeniu, ktorým je Ježišova smrť a víťazstvo nad smrťou. Jánovo evanjelium však neopisuje Ježišovo posledné večeranie s učeníkmi ako paschálnu hostinu, ale skôr naznačuje, že Ježiš svojou smrťou na kríži je pravým Baránkom.
Stolovanie ako ohnisko náboženského a sociálneho významu malo na starovekom Blízkom východe svoju dôležitosť. Pozvať niekoho k stolu bolo cťou. Bola to ponuka pokoja, dôvery, bratstva a zmierenia. Podeliť sa o stôl znamenalo aj spoluúčasť na živote. Zvlášť v judaizme spoločenstvo stola znamená spoločenstvo pred Bohom, pretože ten, kto je kus lámaného chleba a delí sa o pokrm, má tiež účasť na požehnaní, ktoré domáci pán vyslovil.
Na tomto pozadí možno najlepšie porozumieť aj správe o poslednej večeri: Ježiš evidentne považoval spoločné stolovanie za výraz života pod Božou vládou a svoje spoločenské vzťahy sa snažil prežívať v súlade so svojou víziou Božieho kráľovstva (J.Jeremias). Kresťanstvo označením Ježiša ako Božieho baránka vyjadrovalo jednak jeho trpezlivosť v utrpení, jednak jeho bezhriešnosť a aj zmierujúcu účinnosť jeho sebaobetovania.
