Autor je spisovateľ
Bratanca Jirku hodil ožratý bratranec Standa do polozamrznutého potoka. Ja som sa mlátil s Vikim korbáčmi hrubými ako ruka, až nám franforce mašlí viseli z ksichtov ako sople.
Bohouš z prasačníka, ktorému hovorili Čangajšek, známy tým, že si dvadsať rokov nevyzliekol montérky a prasce ho poznali z kilometra po čuchu, nám pripíjal zo svojej vybývanej ruiny po odsunutých Nemcoch tuzemákom a chrapľavo reval: „Bite žencký, to maj za to!“
Podali sme Jirkovi z brehu záchranné korbáče a vytiahli ho z potoka. Okamžite sa s revom vrhol na Standu a rozmlátil mu korbáč o hlavu, potom mu rozmlátil korbáč o hlavu Standa, lebo Jirka primrzol k zemi a nemohol sa hýbať.
Z gatí mal trubkové brnenie, čo nešlo zohnúť. Skúsil som ho seknúť po zmrznutých nohách, necítil vôbec nič, ale nadával strašne.
“Krásne posolstvo o mužovi na kríži, ktorý patrí všetkým, ma nadchlo a dalo môjmu životu nový rozmer.
„
„Ty vole, jesli si zlomím džíny, co sem na ne šetril rok, tak Standu zabiju,” hulákal a sunul sa s vystretými nohami ako robot ku krčme U šesti stehen.
Čangajsek kričal: „Mlaťte ženský, sou to svine!“ – a neveľkonočne smrdel.
U šesti stehen bolo veselo. Paní Irma, dve stehná, a dcery Julča s Verčou, štyri, pišťali a nastavovali obrie zadky šibačom, aby neuschli. To jediné im podľa mňa ozaj nehrozilo.
Šibli sme si a za odmenu do seba kopli myslivca, ktorému sa hovorilo „s lidskou tváří“, lebo bol na fľaške poľovník.
Znovu sme na skúšku švihli korbáčmi do vzduchu a hneď prifrčali poldecáky fernetu. Tomu sa zasa hovorilo lak na rakvy. Alkoholy boli kamoši, preto mali prezývky.
Standa sa zo zaľúbením pozrel na chichotajúce sa čašníčky a veselo povedal: „Z týhle rodiny sem nevoprcal pouze tatínka, a to jenom proto, že nebyl doma.“
