B olo ich dvanásť a stáli za mrežami v klietke, niektorí sa usmievali, akoby to bola len hra na zoo. Vojaci, obrancovia vlasti, ukrajinskí vlastenci a zároveň otcovia rodín sa držali kovových tyčí, akoby ich chceli roztiahnuť a utiecť zo súdnej siene, najlepšie späť na front.
Ďaleko odtiaľto, do miest, kde sa môže všetko.
Kde vojna stiera rozdiel medzi zvrátenosťou a zábavou, medzi sadizmom a primeranou tvrdosťou.
Od poníženia k sadizmu
Danil Ľašuk býval roztomilé dieťa. Aj neskôr to bol milý chlapec. Jeho prvou vášňou bol rap. Keď mal šestnásť, začal vystupovať pod pseudonymom Deni Mad. Jeho texty boli čím ďalej radikálnejšie.
Bolo jasné, že tomuto bieloruskému chalanovi začína v hlave vrieť guláš. Snažil sa byť úspešným, výnimočným, vystúpiť z davu, robiť veci, ktoré zvyšok nudného sveta šokujú. Keď sa stal súčasťou slávneho a obávaného oddielu Tornádo, už vedel, čo chce.
Aj Danilov otec bol vojak. Bol to veľmi prísny muž, ktorý telesné tresty pokladal za neoddeliteľnú súčasť výchovy. Mamička plakala, keď na Denisovi lámal palicu a bil mu hlavou o stenu, a on sa postupne naučil neplakať. Aby otca ešte viac štval. Príbeh ako z filmu.
V škole začal mať Danil problémy v siedmej triede. Keď ho otec doma strieskal, bol potom v škole zlý na spolužiakov, urážal ich. Stratil priateľov. Tak začal rapovať. Obdiv davu mu bol satisfakciou za všetky príkoria. Úbohý dav. Ako ním opovrhoval!
„Vybuchne nálož, spálime štadión... môžete klamať, prskať sliny, my ideme k vám...“
Toto oznamoval publiku v roku 2012. Dva roky pred majdanom a pred vojnou, do ktorej sa tak aktívne zapojil.
Nacizmus, hašiš, Islamský štát
Po tomto vystúpení sa stal nesmierne populárnym. Práve v tom čase sa pridal k jednej z najagresívnejších skupín v postsovietskej spoločnosti – k futbalovým fanúšikom.
“Títo borci nie sú dôkazom ukrajinskej krutosti, ale toho, že vojna a chaos, ktorý so sebou prináša, dáva výnimočnú možnosť uplatniť svoje úchylky všetkým majiteľom zdeformovaného libida.
„
Stal sa tvárou rasistického krídla a postupne vodcom krajne pravicovo naladených obdivovateľov bieloruského klubu Dinamo Brest. Uctieva škandinávskeho boha Odina.
Vtedy sa Danil s rodičmi presťahoval na Krym. Ani si nevšimli, že si na ruky dal vytetovať slogan populárny medzi členmi SS: „Moja česť sa volá vernosť.“
Namiesto vodky sa mu zapáčil hašiš. Prepadli ho depresie. Nejako si nemohol vybrať, či má byť jeho životnou filozofiou xenofóbia, alebo voľnomyšlienkarstvo s nutným odmietaním štátu a poriadku. Nakoniec zvíťazila etnická čistota a nacizmus.
„Na ruinách impéria vyrástla veľmoc. Vládnu jej bieli ľudia... Nikto nepozýval opice so zvieracím ksichtom,“ rapuje a v Kryme sa práve koná referendum o pripojení sa k Rusku.
Praktická politika ho do tejto chvíle nezaujímala. Bez ohľadu na svoj doterajší príklon k nacizmu sa zrazu zhliadol v islame.
