Ahoj Peťo.
Mám mimoriadny zážitok. Chytil som ju za srdce. Pritúlila sa ku mne celkom, celučičká celá, aká bola mini, ani dobre neviem prečo a v mihu mysle som si všimol v sebe, ako mi je s ňou fajn. Okrem stáleho bitia som totiž zacítil, čo som nepociťoval, už ani neviem kedy.
Srdiečko jej klepotalo kladivkovo ostinátnym kovaním analógových vreckových hodín značky Omega a citové zvláštno sa vo mne stupňovalo, kým ma neobjala modrým darom.
Povieš si – aha – dedovi zaváňa jar. Dobre, máš sčasti pravdu, ale ako som ju tak držal, pochopil som, aké je to v podstate všetko o inom. Započúval som sa totiž aj do svojho vnútrajška a tam, čosi úžasné. Veď aj mne tlčie srdce od narodenia, bez generálnych páuz, už pár pekných rokov!
Ako lekárovi Ti toto moje blúznenie určite nič nepovie – je tam toho, priečne pruhovaný sval. No vži sa do mňa. Tuctový muzikant, treba mi občas nachádzať bežne nepovšimnuté, veď už žijem len pomedzi noty – a to je zavše na prasknutie aorty. Okrem tlaku v krku pred vystúpením vnímam bitie v hrudi len ako vedľajší hudobný artefakt a keby som nebol v stálom časovom strese, vyskúšam zúfalo zložiť hoc aj symfonickú báseň s názvom – Deň hypertenzného speváka.
Zobrazil by som v nej svoj krvný tlak v základnom rytme tlkotu predsiení a chlopní srdca svojho – Presto prestissimo, con brio, ma non tanto a tematicky by pojednávala o uponáhľanosti človeka na pokraji zrútenia sa. Začala by sa ranným, ponurým h mol, pokračovala denným besnením Es dur a večer by končila omráčením v bezmocnom c mol.
“Verím v zázraky v muzikantskom odbore - architektúra. Iba ten, kto spieva zo srdca, postaví vzdušný zámok, ktorý je nám všetkým tak strašne treba.
„
Rytmické predznamenanie – Presto, prestissimo aj s dodatkom - ma non tanto, by dúfam vystihlo môj prirýchly život, z ktorého mi zatiaľ, chvalabohu, nešiblo a hýbem sa ako-tak ponad zem.
Takže srdce, ako také, som doposiaľ vnímal dosť okrajovo, skôr som ho počúval len ako dych. Postupne som sa naučil z ľudí vycítiť ich vzdušné prúdy a podľa nich napríklad odhadovať, či ma chce niekto oblbovať. Pri klamaní sa totiž rapídne zrýchľuje frekvencia vdychu a výdychu a už sa len zadívam do očí dotyčného, či sa z nich vyvalí smrad klamstva, alebo mu zažiaria modrosťou neba.
Sám vidíš, moje povolanie je o zvukoch, šume, buchotoch, rytmoch a zvonení v útrobách ľudí, mám záľubu počúvať, ako dychčia, keď počujú, čo v živote nepočuli. Povedzme taký orchester. Toto je presne svet, v ktorom denne žijem a minule som doň priam za rukáv dotiahol jedného kockatého, ktorý vedel sluchom rozoznať od škrípania dvier akurát zvučku, keď sa zapína Windows.
Vo firme funguje ako výpravca kamiónov, kurzorom chúdence naháňa po celej Európe z hora až dole a ten filharmonický hudobný šok ho zmenil tak, že sa jednoducho nepoznával.
Peťo, keď orchester dohral, mal si vidieť jeho kardio ozvy na ksichte. Až po dobrej polhodine poriadne zalapal po dychu a procesor v hlave mu červeným blikal poruchou.
Bol odrazu ako baránok Boží, pričom nadšenie v ňom nevyvolal môj spevácky výkon, v tom ansámbli som bol len súčasťou zázraku, ono to bolo totiž celé jedna globálna fascinácia. Sám som bol z tej muziky kompletne hotový a nevedel som sa zbaviť pocitu nekonečnosti chvíle. Úprimne som zatúžil, aby v Redute postála, ako sa o chvíli, ako takej, ľudovo povie – Postoj, keď už si tu.
Nečudoval som sa, takáto je už raz muzika, stŕha vnútro na čele so srdcom do čistého duchovna a ani nevieme, ako nám popri tom červenie koža. Nekontrolovane lapáme po atómoch kyslíka a blažene odpadávame. Chvejú sa nám popri tom vyschnuté pery, pot sa nám na nich perlí sladkosťou manny.
Snažil sa ovládať, z úst chrlil nuly a jednotky, myslel, že to nevidno, no mňa neoklamal. Pravú ruku mi stláčal dvesto kilonewtonmi, celá mi modrala, v najnovšom type procesora lebky sa mu viditeľne všetko zvrtlo do protismeru, chvíľu si nevedel napríklad spomenúť, kam poslal posledný kamión, nechápajúc, čo mu to tlkoce v osrdcovníku. Len vzdychal – Bóže môj, také som ešte nepočul...
