Pred tridsiatimi rokmi, 14. apríla 1987, Turecko podalo formálnu žiadosť o prijatie do Európskeho hospodárskeho spoločenstva – predchodcu Európskej únie. Odvtedy do nej vstúpilo 16 štátov, ale Turecko ešte vždy nemá vstup na dosah – a človek by teraz povedal, že ani nikdy nebude mať.
Nie je to náhoda, že o tri desaťročia neskôr je demokratické Turecko na pokraji toho, aby sa stalo autoritárskym štátom.
V nedeľu voliči s malým náskokom 51 percent hlasovali za 18 ústavných zmien, ktoré vytvoria exekutívny prezidentský systém. Tieto zmeny umožnia prezidentovi Recepovi Tayyipovi Erdoganovi ostať pri moci až do roku 2029, ak si to bude želať.
Diktatúra dobrovoľne? Prečo si Turci vybrali zmeny a prečo sa nás to týka Čítajte Hlasovanie sa konalo za výnimočného stavu, ktorý vyhlásil Erdogan po údajnom pokuse o prevrat v júli 2016. Odvtedy uväznili 50-tisíc ľudí a ďalších 100-tisíc prišlo o prácu. Jeden z hlavných vodcov tábora proti zmenám, vodca kurdskej menšinovej strany a tretí kandidát v poradí úspešnosti ostatných prezidentských volieb, je zatknutý a hrozí mu 142 rokov za mrežami.
Orientácia Turecka bola až donedávna nepopierateľne prozápadná. Krajina je členom NATO od roku 1952 – takže vstúpila vyše pol storočia pred Slovenskom. Dnes je kľúčovým štátom v zastavovaní neovládateľného prílevu utečencov, ktorí prichádzali do Európy. Výmenou za ubytovanie a filtrovanie utečencov dala aj EÚ Turecku isté sľuby vrátane bezvízového cestovania jeho občanov po Európe – k čomu ešte nedošlo.
Nedá sa poprieť, že Európa zaobchádzala – a pokračuje v tom aj naďalej – s Tureckom neúctivo. Na porovnanie: Mexičania nepotrebujú víza na cestu do USA a vo väčšine prípadov vlastne nemusia mať ani pas.
Turci sú priatelia vo chvíli, keď Európania chcú lacnú pracovnú silu alebo keď Európa chce na nich presunúť riešenie zložitých problémov, ako je utečenecká kríza. Ale nie sú dostatočnými priateľmi, aby ich považovali za Európanov.
