Autor pôsobí v mimovládnom sektore
V posledných týždňoch sme sa dozvedeli pár správ, ktoré o nás a našej krajine povedali možno viac, ako si chceme priznať.
Napríklad, že žilinský magistrát dotuje cestovné všetkých detí, len nie tých, ktorých rodičia majú podlžnosti k mestu. Zistili sme tiež, že v okrese Spišská Nová Vec prepadáva až tretina prvákov. Pozornosti médií tiež neušla analýza, ktorá ukazuje, že aktivačné práce, ako sú dnes nastavené, plnia mnohé iné, len nie deklarované ciele.
“V skutočnosti nútené aktivačné práce slúžia čomusi celkom inému než k otváraniu perspektív pre dlhodobo nezamestnaných. Ich úlohou, a neskrývajú to ani politici vo svojich vyjadreniach, je upokojenie vzťahov medzi majoritou a minoritou.
„
Hlavne nič zadarmo
Tieto správy v širšom zmysle ilustrujú prístup, s ktorým u nás vytvárame a realizujeme prinajmenšom časť verejných politík. Týka sa to mnohých politík, no na tých spojených s Rómami je to lepšie vidieť.
O aký prístup ide? Povedané na rovinu – k tvorbe a realizácii (niektorých) verejných politík pristupujeme ako u debilov. Prečo tak zostra? Iné slová by dostatočne neopisovali realitu. My totiž nevytvárame politiky preto, aby sme skutočne riešili problémy. Nevytvárame ich dokonca ani len naoko, aby sme budili dojem, že čosi robíme.
Naše ciele sú ešte nižšie. My ich robíme preto, aby sme niekoho nenahnevali, prípadne aby sme ukojili potrebu nedať nikomu nič zadarmo. Čo je v zásade to isté. Nech nás (a najmä budúce generácie) to stojí, čo to stojí. Rácio odsúvame bokom, najmä nech Cigáň nedostane nič zadarmo.
Dedičný hriech Rómov
Žilinský príklad je exemplárnou ukážkou tohto prístupu. Odhliadnuc od odpudzujúcej reakcie žiakov a rodičov majoritnej osádky základných škôl, do ktorých by sa, nedajbože, mohli dostať Rómovia zo zanikajúcej školy, podstatnejšou pre tento text je iná časť informácie. A to fakt, že mesto neplatí cestovné deťom, ktorých rodičia mu dlhujú peniaze.
Nevšímajúc si absurdný charakter veci, keď sa stigma rodičov prenáša samospádom na deti, stále sa objavuje otázka, aké rácio treba za týmto prístupom mesta hľadať. Odpoveď sa ponúka sama. Radnica si zrejme dala ambiciózny cieľ – nie menej než vychovať ďalšiu generáciu dlžníkov.
Hlavné však je, že väčšina nešomre, veď ako by k tomu prišli tí nezadlžení Žilinčania, že áno? Netrápi nás, že pre to problém pretrvá a prípadne sa ešte viac prehĺbi a jeho neskoršie riešenie bude stáť potenciálne omnoho viac.
