Keďže volanie opozičných strán žiadajúcich anulovanie výsledkov už na realite (51,5 : 48,5 približne) nič nezmení, a ani – veľmi pravdepodobné – zahraničné protesty, dá sa postulovať, že sme svedkami historickej chvíle definitívnej rozluky Turecka od odkazu svojho zakladateľa.
Kemalistické dedičstvo Erdogan isteže rozoberal už dlho, referendum je však presne bod, o ktorom sa vravieva, že z neho niet návratu.
Aj keď predstava režimu ešte autokratickejšieho, netolerantnejšieho a iliberálnejšieho než „popučistické“ Turecko je – teda v Európe – celkom zložitá, s konkretizáciou Erdogan zrejme nebude otáľať.
Zahoďme všetky ilúzie, kompetenciami – veľmi malé zveličenie – absolutistického monarchu bol vybavený človek so zničujúcim dvojitým syndrómom paranoje a „všehoschopnosti“. Táto dramatická osobná zmena k horšiemu od „raného“ Erdogana neveští nič dobré dovnútra krajiny, najmä politickú a občiansku opozíciu bude koža páliť.
A navonok prinajlepšom pokračovanie status quo, čo už len vzhľadom na spojenecké záväzky Turecka stavia batériu geopolitických otáznikov.
