P oznal som ľudí, ktorí mali v internátnej izbe portréty Trockého, počúvali punk a čítali desať politických traktátov týždenne.
Keď som sa s nimi zoznámil, tak sa veľmi zaujímali o život v komunistickom Československu, chceli vedieť, čo sme jedávali, či sa ľudia dokázali milovať a čo robievali cez víkendy.
Trockisti s jemne konšpiračným myslením
Bola to prvá antikomunistická ľavica, s akou som prišiel do kontaktu. Nenávisť týchto ľudí k boľševizmu a leninizmu presahovala celoživotné dielo československého disentu, vinili československých komunistov zo zavedenia diktatúry, no ešte viac im vyčítali, že zdiskreditovali myšlienku spravodlivejšej spoločnosti.
“Mélenchonova zatiaľ hypotetická účasť v druhom kole by dostala krajinu do neočakávaných problémov. Jeho ultraľavicová rétorika, obdiv k diktátorom, snaha priblížiť Francúzsko k Putinovi by v prípade, ako by sa stretol vo finále s Le Penovou, vyradila z hry desiatky miliónov voličov demokratických síl.
„
Francúzski trockisti formovali svoje vnímanie sveta cez porážku anarchistického frontu počas občianskej vojny v Španielsku, nenávideli Stalinovych politických komisárov, ktorí vraždili španielskych a európskych demokratov na barikádach, o gulagoch, hladomore a vyvražďovaní straníckych kádrov vedeli hádam skôr ako zvyšok sveta.
Trockisti mali jemne konšpiračné myslenie, pozostatok z čias, keď ich Lenin a Stalin dávali vraždiť po celom svete sovietskymi tajnými službami, Trockého dostali v Mexiku, iných v Barcelone, ďalších v Zürichu.
Milióny trockistov vo Francúzsku
Ukázalo sa, že vo Francúzsku ich žijú milióny. Francúzska ľavica mala vždy najmenej tri prúdy, prvý, hanebný, komunisticko-stalinistický, ktorý ešte aj po maďarskom povstaní a obsadení Československa veril na boľševický experiment.
Druhý, nachádzajúci sa v disidentskom a vražednom vzťahu k prvému, pochádzajúci z autonomistického socializmu francúzskej produkcie devätnásteho storočia, a tretí, mainstreamovný, prúd sociálnej a liberálnej demokracie, prezentovanej Mitterrandom, Hollandom a dnes možno budúcim prezidentom Macronom.
Zdá sa, že zo všetkých týchto síl je schopná mať realistický program, vyhrať v pravidelnom cykle voľby a viesť krajinu iba sociálno-liberálna ľavica.
Pár dní pred prvým kolom prezidentských volieb sa však objavil v hre Jean-Luc Mélenchon, vynikajúci rétor, ktorý sa stal nádejou európskej radikálnej ľavice.
