Autor je umelec a publicista.
Po protestoch Gorila, ktoré vo svojom výsledku na dlhý čas zdevastovali občiansku spoločnosť, a tiež vzhľadom na to, aké čudesné formy v posledných rokoch nadobudli aktivity takzvaných frustrovaných voličov som v utorok 18. apríla kráčal na Námestie SNP s istými obavami.
Už dávnejšie som dospel k presvedčeniu, že problémy Slovenska nespôsobujú iba politické špičky, tie sú ich najvypuklejším prejavom. Tie problémy však siahajú oveľa hlbšie, veď ako inak možno vysvetliť, že takzvaný frustrovaný volič stále dokola volí tie isté typy politikov, ktorí ho frustrujú?
Ako inak možno pochopiť, že sa slovenský volič uchyľuje k čoraz hrozivejším alternatívam, zatiaľ čo slušnejšie politické iniciatívy zväčša živoria na okraji záujmu?
Protest, ktorý zorganizovali študenti, ma však príjemne prekvapil. Nielen pohľadom na plné Námestie SNP. Aj vďaka tomu, čo odznelo na pódiu, som po dlhom čase zažil pocit zmysluplnosti a nádeje.
Objavujú sa výčitky, že protest nebol dostatočne radikálny, adresný, výzvy na odstúpenie Fica a Kaliňáka vraj nezazneli v skandovaní dostatočne jasne. Môj pocit je iný.
