Stretnutie ako alibi *názory

"Je v čom pokračovať," takto diplomaticky zhodnotil svoju návštevu v SR český premiér V. Klaus. Preložené do reči smrteľníkov by sa tomu dalo rozumieť aj tak, že príliš veľa pokrokov v sporných otázkach česko-slovenských vzťahov sa počas piešťanských rokovaní dosiahnuť nepodarilo. Keby sa výsledok Mečiar-Klaus nedal očakávať už dopredu, dalo by sa dokonca povedať, že schôdzka sa skončila fiaskom. Kto sa podrobnejšie zamyslí nad (ne)konkrétnosťou výsledkov, ktoré sa obaja premiéri snažili verejnosti prezentovať ako úspech, musí totiž zákonite dôjsť k záveru, že práve opak je pravdou. Dohodu o dohode, že premiéri budú iniciovať začatie procesu o vrátení zlata a krížovej výmene akcií, nemožno totiž považovať za uspokojivý výsledok. Začatie rokovaní ešte nevypovedá nič o tom, či budú nakoniec úspešné, nehovoriac už, že český premiér nemôže a slovenský premiér by nemal môcť vplývať na inštitúcie, ktoré majú akcie, respektíve zlato vo svojom držaní. No a o obnovení práce spoločnej komisie na delenie federálneho majetku platí niečo podobné - bez nájdenia konkrétneho systému riešenia sporných otázok nemá táto dohoda ani cenu papiera, na ktorom je napísaná. Teoreticky sa obe komisie môžu zísť, zistiť, že od zastavenia rokovaní nedošlo k pokroku, a teda rokovania už krátko po ich obnovení znovu ukončiť. Vynára sa teda otázka, načo sa vlastne stretnutie oboch premiérov uskutočnilo. Zo strany Mečiara to je jasné - potreboval ukázať, že napriek svojej vnútornej politike ešte existuje štátnik, ktorý si s ním sadne za jeden stôl a tvári sa, že jeho vyhlásenia ohľadne snahy o integráciu do EÚ berie vážne. Skutočnosť, že túto ponižujúcu úlohu vzal na seba V. Klaus napriek tomu, že Mečiar na Pasienkoch spochybnil jeho mandát k rokovaniam, vypovedá o hĺbke politických problémov českého premiéra. Politik, ktorý odmietol rokovať s premiérom Moravčíkom, lebo čakal na návrat Mečiara, v Piešťanoch opäť potvrdil, že je "egoistickým" záujmom ČR, aby sa Slovensko integrovalo do Európy. Ani v Piešťanoch však pre naplnenie tohto záujmu ČR nič neurobil. Ten, kto si sadne s Mečiarom za jeden stôl a nepripomenie mu ani náznakom kauzy Gaulieder, Kováč či Remiáš, ho svojím mlčaním podporuje v jeho diktátorských manieroch, pre ktoré má SR cestu do EÚ zavretú. Nemožno sa teda čudovať, že Mečiar pokladá Klausa za "najobľúbenejšieho žijúceho českého politika v SR". Sú však tituly, za ktoré sa možno aj hanbiť.