Matúš Mikšík je interný doktorand na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy FiF UK a šéfredaktor mesačníka Knižná revue.
Jozef Karika, Trhlina, Ikar 2016
Až donedávna som mal vo svojej literárnej pamäti pri mene Jozefa Kariku iba jediný záznam – poviedku Samota. K tomuto záznamu som si priradil prívlastky ako brilantné, strhujúce, napínavé a ďalšie páčivé slová, pri ktorých sa naskrze seriózny literárny vedec (niežeby som ním bol, iba zrejme chcel byť) azda iba zapýri a s predstieranou slušnosťou (či naopak zle skrývaným nadšením?) ich založí do zásuvky, ktorú sa nechystá otvoriť.
A ak má náš modelový literárny vedec už vo svojej oblasti dostatočné renomé alebo mu neprekáža pozícia skrytého obdivovateľa pokleslej literatúry, môže Kariku odložiť do vedľajšej zásuvky, do ktorej si odkladá svoje „guilty pleasures“ – teda niečo, čo s radosťou zhltne ako náruživý čitateľ, ale ako neduživý literárny profesionál sa tým nebude za žiadnych okolností chváliť.
Karika po prečítaní Samoty skončil v tejto zásuvôčke (ešte stále) takzvanej žánrovej literatúry a naozaj som sa ho – napriek tomu, že tam teda bol v spoločnosti vyššieuvedených superlatívov – odtiaľ nechystal vytiahnuť. Ibaže...
“Karikova Trhlina je niečo, čomu veríme, že sa stalo – autor už takto zreálnené rozprávanie o tribečskej záhade sám na niektorých miestach komentuje a navyše ho zasadzuje do kontextu skutočných a na internete dohľadateľných článkov!
„
Trhlina. Ibaže Trhlina, ktorá sa teší priazni nielen širokej čitateľskej masy, ale zároveň rezonuje aj v masičke odborníkov – a to je takmer také fascinujúce ako kniha samotná, pretože to sa nám tu ešte nestalo, aby sa „žánrovka“ pobila o najprestížnejšiu literárnu cenu so „serióznou“ beletriou.
S jemným rumencom na lícach sa tak musíme zohýbať k tej spodnej zásuvke a vyťahovať toho Kariku, lebo teraz sa už o ňom naozaj nepísať nedá.
Čitateľ prestal chodiť do hôr
Literárny vedec Ján Števček rozlišuje naivného a diskurzívneho čitateľa. Poďme najskôr k čitateľovi naivnému (len pre istotu podotknem, že prídavné meno „naivný“ tu naozaj nie je myslené ako nadávka). Naivný čitateľ sa rád nechá knihou strhnúť, nemá problém vcítiť sa do postáv a úplne najradšej je vtedy, keď cíti, že počas čítania naozaj prežil to, čo sa v texte odohralo.
Jeden príklad za všetky: Predstavte si, ako počas hororu kŕčovito zvierate v prstoch okraj deky, ťaháte si ho k očiam, a vtedy, keď sa vám zdá, že nadchádza pre niektorú z postáv zlomový okamih, mimovoľne skríknete: „Nechoď tam!“
Alebo analógia: Ľudí v obecenstve kúzelníckeho predstavenia môžeme taktiež rozdeliť na dva typy – jedni doslova chcú byť oklamaní, prišli si po zážitok, ohromenie, skutočnú mágiu; tí druhí sa snažia performerovi nazerať do rukávov, pozorne sledujú čarujúceho aj vtedy, keď sa im vo výhľade zľahka pohupuje jeho šarmantná asistentka, nechcú sa dať prekabátiť, vedia, že všetko je len trik, ilúzia.
