Autorka je lekárka a spisovateľka
Aprílový les je plný pavúkov, prebudených kliešťov, vtáci vreštia ostošesť, kdečo tam smrdí – tak by to asi zaspieval Luděk Sobota. A je nádherne svietivo zelený. Môžete sa v ňom napásť medvedieho cesnaku, objedať mladé bukové lístie, zbierať smrčky. Prvé jarné huby, na ktoré sa u nás doslova striehne.
Keď mi raz spolužiak na vysokej povedal, že ešte nikdy nebol na hubách, bolo to pre mňa nepredstaviteľné. Rovnako ako to, že niekto, kto žije pod horami, v nich nikdy nebol. (Ja viem, ľudia sú rôzni, ako by povedala toaletárka Hermína, ale vtedy ma to vážne udivilo.)
Mestečko, kde som vyrástla, neobklopuje les. Ale nie je ani priďaleko a rodičia nás doň brávali od detstva. Odvtedy som ich spoznala mnoho, ale pri slove les sa mi vždy vybaví práve ten neďaleko, u nás.
Lesy sú v niečom ako mestá: každý je iný, má svoju atmosféru. Ihličnaté mi pripadajú podivuhodne čisté, našľapuje sa v nich tak mäkko, lužný les napĺňa tajomný opar (a komáre), lesy na sopečných pohoriach majú v sebe čosi zotleté a bujné zároveň.
