Autorka je hudobníčka a dídžejka
Som Slovenka, nie je to nič moc, ale niekto to robiť musí. Nie je to veta z mojej hlavy. Počula som, že takýto slogan používali diplomati krátko po vzniku samostatného Slovenska. Tá veta ma baví a myslím, že dobre vystihuje môj vzťah k našej krajine. (Áno, tej krajine Katky Koščovej).
Keď som bola decko, ráno som vstávala, aby som si na teletexte pozrela, koľko gólov a nahrávok dal v NHL Bondra, Pálffy alebo Demitra. Držala som palce Martikánovi, aj dnes tlačím v špurte na diaľku Sagana do cieľa.
Keď som hrala počítačové hry, tam, kde to šlo, rástla slovenská ríša, šírila sa slovenčina. Keby som bola Karol May, Winnetou by bol pokrvný brat namiesto s Old Shatterhandom s Drtipäsťom a pol divokého západu by bol asi niekde od Liptova.
Prečo? Len tak, pre vlastnú samoľúbosť a hrdosť.
Z detských národniarskych snov každý zdravý človek vyrastie, pre mňa to bol moment, keď môj hrdina s číslom 12 strieľal víťazný gól na majstrovstvách sveta. Mám rada Slovensko pre jeho kultúru, ľudí, kuchyňu, Bratislavu, ale aj ostatné miesta a mestá.
Mám však rada aj Londýn, Kluž, Auckland, Los Angeles, s mojou hudbou som obletela svet niekoľkokrát a všade som si ten kus Slovenska brala so sebou. Uškŕňala som sa popod nos, keď plný klub Matter v Londýne tancoval na Totu Heľpu.
