Vraj „deti by nikto nemal zaťahovať do veľkej politiky, pretože vždy na to len doplatili“. Ktovie, či Anton Hrnko hovorí z vlastnej skúsenosti. Možno by sa ho organizátori protikorupčného pochodu mohli opýtať.
Začiatkom týždňa žiadala táto partička mladých, ktorí už síce majú občiansky preukaz, no ešte nie volebné právo, aby odstúpili vymenovaní vrcholní štátni činitelia, ktorých označili za zodpovedných z neriešenia korupcie. Predpísali tiež vyšetrenie amnestií a Gorily ako spoločenské antidepresívum.
Generácie pred nimi s nasadením zabojovali za to, aby nemuseli čakať v rade na „hajzlák“ a banány, na doložku či devízy. Lebo aj takto možno rozumieť slobode, keď ju rozmeníme na drobné. Zabojovali za to, aby sa veci a služby dali kúpiť, nie vymeniť po linkách dôvery.
Dnes stoja mladí s odrastenými bradami a strojčekom na zuboch pred plnými regálmi a ponukou lacných letov, no v nemocnici či škole zažívajú „socík“. Zdravotníctvo a školstvo sú ich banánmi či pracím práškom.
Volajú na ulicu pešiakov proti korupcii. A to v spoločnosti, kde je všetko vratké okrem rodinných zväzkov a kamarátšaftov. Bojovníci proti korupcii teda žiadajú ľudí, aby sa vzdali toho, čo tu skutočne spoľahlivo funguje: známostí.