Autorka je psychologička a spisovateľka, žije v Mníchove
Uč sa, lebo budeš smetiarom, upozorňovali nás v škole. Smetiar ako stelesnenie toho najhoršieho, čo sa lenivému žiakovi môže v živote stať.
Spomínala som na to v mnohé rána, keď som si kupovala kávu v Reinerovej pekárni pri našom dome. Syn je totiž ranostaj, a hoci dnes si už občas pospí aj do pol siedmej, boli časy, keď sme vstávali pred piatou.
Postupne sme si vytvorili ranný rituál. Nech sme boli kdekoľvek a za akéhokoľvek počasia, vyrazili sme ráno do miestnej pekárne na kávu. Kamkoľvek prídem, ako prvé zisťujem, kde na okolí je pekáreň a kedy ráno otvára.
Rannú kávu sme spolu pili v Bratislave, vo Fischbachu pri Bodamskom jazere, v Budapešti, v oregonskom Portlande a všelikde inde. Najčastejšie sme však predsa len doma, a tak nás už v Rainerovej pekárni na mníchovskom predmestí poznali.
Rainerova pekáreň otvára o pol siedmej, a to dokonca aj v nedele a vo sviatky, čo v Nemecku vôbec nie je samozrejmosť. Boli rána, keď prechádzka k Reinerovi predstavovala povestné svetlo na konci tunela. Neraz sme pred pekárňou nedočkavo stáli už o päť minút pol. V daždi, v hmle, v mraze, v slnku.
A spolu s nami tam chodievala na rannú kávu aj partia smetiarov, zrejme počas prvej prestávky. Okrem smetiarov som tu stretávala aj dvoch kominárov, ktorí kominársku dodávku zaparkovali pred vchodom a v čiernych kombinézach zajedali kapučíno slanými praclíkmi.
