Uvádzať postmodernistickú filozofiu konca 20. storočia ako hlavnú príčinu dnešného politického prostredia – kde voliči faktom čoraz viac nedôverujú a kandidáti ich čoraz viac ignorujú – sa stalo všeobecne obľúbeným.
Postmodernisti spochybňovali, či vôbec existuje objektívna pravda, a toto zahmlievanie jasných línií teraz presiaklo do každodenného života podľa tohto argumentu. Ja však mám priateľa, ktorý, pomerne fascinujúco a optimisticky v prípade francúzskych volieb, vyhlasuje opak.
Argumentuje, že európska skúsenosť s kontinentálnou filozofiou (vrátane postmodernizmu) ju lepšie vybavila na zvládanie dnešnej postpravdivej éry politiky, ako sú Spojené štáty a Spojené kráľovstvo – z ktorých oboje vo všeobecnosti zastávajú analytickú, k logike viac inklinujúcu filozofickú tradíciu.
Na prvý pohľad sa to zdá trochu za vlasy pritiahnuté, ale dosiaľ to vyzerá, že má pravdu, keďže dva najväčšie prípady post-pravdivého šialenstva (Trump a brexit) a odohrali v analytickom, angličtinárskom svete.
A chabý výsledok Geerta Wildersa v holandských voľbách pred pár týždňami len podporuje toto tvrdenie. Tento víkend uvidíme, či jeho argument obstojí – keď sa voliči vyberú k volebným urnám vo Francúzsku, domovskej krajine Foucaulta, Deleuzea a Derridu - ktorý každý svojím spôsobom argumentovali, že pravda je spoločenský konštrukt a že príbehy vo všeobecnosti určujú mocní.
