Francúzsko má za sebou dlhé dejiny neporovnateľne horších časov, ako je druhá dekáda 21. storočia. Zažilo dve svetové (a iné) vojny, epidémie, hladomory a také biedy, ktoré robia z posledného clocharda od Seiny obžeru a hedonistu.
Francúzom vrátane najspodnejšej vrstvy sa dnes darí – vek dožitia, zdravie, materiálno atď. – najlepšie, odkedy existujú, resp. limitne blízko najlepšiemu. A napriek tomu všetkému idú k urnám v stave virulentnej nespokojnosti a akejsi kolektívnej neurózy.
A teda na hrane možnosti, že výstrelom do tmy budú o tie istoty – kánon sociálneho štátu –, ktoré chcú zveľadiť, z večera na ráno kratší.
