Čo tým študentom chýba? Všetko majú, stravu, bývanie, školy zadarmo...
Takýto hlas ľudu, hlas Boží zaznel raz v spoločnosti dôchodcov počas prvých dní po novembri 1989, keď vtedy ešte neslobodné médiá informovali o protisocialistických živloch na školách a v divadlách, ktoré sa pokúšajú o rozvrat zriadenia.
V médiách však už v priebehu niekoľkých dní mohla zaznieť pravda. Komunisti stratili mocenský monopol. A pri Devíne sa strihali ostnaté drôty železnej opony.
Samozrejme, neskĺzneme k naivnému tvrdeniu, že ide o stopercentnú zásluhu študentov, ale mladá generácia bola silou, ktorá našla odvahu povedať pravdu a povzbudiť ostatných, ktorí mlčali. Zo strachu, z ľahostajnosti a z presvedčenia, že sa aj tak nič nezmení.
Zdá sa preto nepochopiteľné, ako ľahko dnes podliehame realite, ktorá sa pritom mení oveľa ľahšie – obyčajným vhodením hlasovacieho lístka do volebnej urny.
Je logické a správne, ak študenti opäť povedali ako prví, že cisár je nahý, politika skorumpovaná, zotrvanie Kaliňáka vo funkcii neobhájiteľné, podobne ako zotrvávanie Fica v jeho bydlisku menom Bonaparte. Chcú (chceme) tak veľa? Alebo len to, čo by v spoločnosti s vyššou mierou politickej kultúry a vkusu bolo celkom normálne?
