Autor je výskumníkom pražského Ústavu medzinárodných vzťahov a učí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského
Do slovenskej politickej arény nedávno vstúpilo občianske združenie Progresívne Slovensko (PS). Po mesiacoch lavírovania v otázke politickej orientácie, PS prichádza s prvými kváziprogramovými dokumentmi v podobe diskusných esejí. Akú zahraničnú politiku môžeme od tejto takmerstrany očakávať?
Základným argumentom analyzovanej eseje Michala Šimečku a Martina Dubéciho je, že zo Slovenska by sa mal stať štát, ktorý bude aktívny v zahraničnej politike, najmä v rámci EÚ. Podľa autorov by slovenskí politici nemali „zbytočne“ útočiť na Brusel a my všetci by sme sa mali vymaniť z predstavy, že sme buď pasívnym objektom svetovej politiky, alebo vzdorujúcim subjektom ako v prípade gréckej pôžičky, utečeneckej krízy či sankciám proti Rusku.
“Základným problémom diskutovanej eseje je kladenie dôrazu na štáty, čo do veľkej miery ignoruje úlohu kapitálu vo fungovaní Únie. Únia nie je len v područí národných záujmov, ale najmä v područí korporátnych lobistických skupín.
„
Podľa tejto manipulatívnej formulácie, ak nesúhlasíte s niektorými politikami, ktoré sa nepáčia progresívcom, prestávate byť aktívnym, ale začínate vzdorovať a zbytočne útočiť.
Ak odmietate status quo v oblasti bezpečnosti, dokonca nespĺňate „minimálny štandard […] racionality“, a ak preferujete menšie celky podliehate „falošnej ilúzii“ a volíte „fatalizmus a rezignáciu“. Inými slovami, nesúhlasíte v niektorých otázkach s Progresívnym Slovenskom? Ste iracionálny fatalista.
Podľa autorov máme na výber medzi liberálnymi hodnotami a hlbšou integráciou v oblasti migrácie, azylu, obrany a sociálnych vecí a neliberálnym bahnom mimo jadra EÚ. Pozícia, ktorá si uchováva liberálne hodnoty, avšak zároveň argumentuje v prospech menej integrácie tak vypadáva z tohto logického klamu, v ktorom sa vytvára dojem, že sú iba dve protikladné pozície a treba sa pre jednu rozhodnúť.
Environmentálna politika odmietajúca obchodné prepojenia, ako ich poznáme dnes, ale kladúca dôraz na lokálnu výrobu i spotrebu, potom nie je aktívnym postojom zoči-voči stúpajúcim teplotám, ale falošnou ilúziou.
Bez kapitálu niet pokroku
Globalizácia je tak prezentovaná ako nevyhnutnosť, ktorej sa nedá uniknúť. Hoci autori píšu o víziách politickej moci v decentralizovanej sieti miest, označujú ich iba za utópie, ktoré nám dávajú nádej. Bez účasti na globálnom toku ľudí, ideí, kapitálu, služieb a tovaru je podľa autorov „náš spoločenský pokrok nemysliteľný“.
Iracionálny kritik si musí klásť otázku, ako len boli naši predkovia bez cirkulácie kapitálu schopní dosahovať spoločenský pokrok.
Hoci sa progresívci chcú pozerať na globálne zmeny „prizmou nových príležitostí“, vnímajú aj zhubné účinky otvorenosti, pretože súčasný model globalizácie „prináša neúmerné zisky príliš malej skupine ľudí“. Riešením je okrem iného vnútenie noriem EÚ globalizácii. Autori síce tvrdia, že Únia zaostáva za svojím strategickým záujmom, pretože jej vonkajšie politiky zostávajú v područí záujmov členských štátov, ale ako jediná má dostatočnú ekonomickú a regulatívnu silu na takúto zahraničnú politiku.
Napriek tejto nijak bližšie nešpecifikovanej kritike je Únia prezentovaná najmä pozitívne ako snaha o útek z pasce mocenských nerovností, ako výnimočná entita, ktorá sa nevymedzuje voči žiadnym národom, kultúram či civilizáciám, ktorá, naopak, nesie hodnoty solidarity, demokracie, ľudských práv a sociálnej spravodlivosti.
