Valér Mikula je literárny vedec a pedagóg
Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa, Pavel Vilikovský, Vydavateľstvo Slovart 2017
Názov knihy Pavla Vilikovského Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa by mohol vnuknúť dojem, že ide o výber z doterajších poviedok (pripomeňme názov zbierky Krutý strojvodca) alebo že autor sa už opakuje. No keď do knihy nazrieme, zistíme, že ide o nový text – nazvime ho, keďže je nový, novelou – a keď sa do nej začítame, zistíme, že Vilikovský sa naozaj opakuje.
“Človek je od prírody plytko zlý a ľudstvo je „od spoločnosti“ zlé hlboko. Alebo to tak nie je, len sa niečo pokazilo, vykĺbilo, zbláznilo – a „vykĺbený“ text to ukazuje v plnej a zvrátenej nahote. Ľudstvo si píli konár, na ktorom sedí, a je mu dobre.
„
Dodajme, že našťastie – lebo keď Vilikovský robí to isté, nie je to to isté. Má síce svoje témy, ku ktorým sa vracia – a za tie roky sa ich nazbierala pestrá vzorka –, no zároveň vždy, priamo či nepriamo, reaguje na skutočnosť, ktorá sa neúprosne mení. To ho núti ísť s duchom času, čiže byť ešte krutejší ako tento krutý svet.
Vilikovského krutosť však nie je len intelektuálneho rázu (v podobe irónie, humoru, zlomyseľných bonmotov), on si ju – ako sa to teraz patrí – priam užíva! Kto z nás seniorov (lebo pozor, Vilikovský nepíše o mladých a pre mladých!) by si spolu s ním nevychutnal opisy dekadentných stareckých tiel, čiže tiel na úpadku? Koho by to zaujímalo aj z mladých, môže si výjav nájsť na s. 134 tejto knihy alebo ešte výdatnejšie na s. 73 – 84 knihy Pes na ceste, kde je istému vekovo neprimeranému aktu venovaná celá jedna neradostná kapitolka.
Všetky príbehy sa končia smrťou
Na druhej strane treba priznať, že Vilikovský vychádza v ústrety aj väčšinovému, neprivilegovanému (ak vyšší vek považujeme za privilégium) čitateľovi a väčšinovej predstave krutosti: rozmlátená lebka v izbe č. 108 bratislavského hotela Marrauds, uškrtenie pri stolíku kaviarne na Obchodnej ulici a smrť po zrazení audinou pri Tatracentre – to je Bratislava dnešných dní, po akej prahne televízny divák.
Pravda, televízneho diváka treba varovať, že kým sa k týmto obľúbeným aktom dostane, bude musieť prelúskať takmer celú knižku – a nakoniec ho autor aj tak dostane.
V knihe sa totiž nepátra po vrahovi, ale po tom, čo je skutočné a čo je prítomné. A tu treba povedať, že skutočnosť Vilikovského pátračom (lebo je ich viac) prichodí už celkom zneskutočnená a z obrovskej časovej rozlohy minulosti a budúcnosti, spomienok a snenia, je ako-tak skutočné iba „teraz“, ba len to kratučké „práve teraz“, ba ani to nie, lebo „kým naň ukážeme prstom, už sa pominulo“ (s. 174). Čudný to prézentizmus...
Prézentizmus mladých býva hedonický (tak aj u mladého Vilikovského), prézentizmus starých by mal byť filozofický či presnejšie (tak ako u Vilikovského) stoický. Čo iné ostáva, ako byť stoikom zoči-voči faktu, že čas nepostojí? Márny je tu každý príbeh, veď – ako sa v knihe opakovane cituje z Hemingwaya – „všetky príbehy, ak sa rozprávajú dosť dlho, sa končia smrťou“ (s. 182).
