Miroslav Mojžita je kariérny diplomat, externe prednáša na Fakulte medzinárodných vzťahov UMB.
Viliam Roth je dôchodca, bývalý chargé d´affaires v Maďarsku a v Poľsku, zahraničnopolitický poradca a "speech-writer" troch slovenských prezidentov.
Čítať dnes Bombíka znamená čudovať sa nad jeho vynikajúcimi postrehmi. Rozumel politike ako málokto. Z predslovu vyberáme pohľad na jeho myšlienky o samostatnosti Slovenska, ktoré ho odlíšili od táborov nacionalistov a zástancov Československa.
Keď sa na samom začiatku 90-tych rokov minulého storočia, po rozpade bipolarity, začali črtať kontúry slovenskej samostatnosti, najvzletnejším heslom bolo to najfrekventovanejšie spomedzi nich: „Starý národ, mladý štát.“ Práve ním sa odôvodňoval morálny nárok na štátnosť po „tisíc rokoch poroby“, vzdával tiež hold národu, ktorý sa zachoval vo víchre dejín bez opory inštitúcií, ktoré by jeho existenciu a rozvoj zveľaďovali. Spomínali sa neprajné sily, ktoré sa usilovali o jeho likvidáciu.
“Bol to priam zázrak, že v rámci tohto a takto rozhádaného „starého národa“ sa našiel jeho veľmi mladý, mimoriadne erudovaný a cieľavedomý príslušník, ktorý bez najmenšieho zaváhania začal veľmi vehementne presadzovať myšlienku samostatného Slovenska.
„
Bolo v tom hodne pátosu, hoci sa mu ťažko dá v dejinných zlomoch vyhnúť, keď je ich prirodzeným sprievodným javom a často opantá, spolu s mytológiou, široké spoločenské vedomie. Popritom sa – zrejme nie náhodou – objavila i rozmáhala akási nostalgia za krátkym obdobím samostatnej slovenskej štátnosti v priebehu 2. svetovej vojny a boli pokusy hľadať vysvetlenia či dokonca ospravedlnenia pre štát, ktorý vznikol predovšetkým z vôle hitlerovského Nemecka a ktorého politické vedenie ochotne kolaborovalo s Hitlerom pri neodpustiteľne zločinnom „konečnom riešení židovskej otázky“.
Na druhej strane tu bol nezanedbateľne silný prúd prívržencov rozvoja nových demokratických pomerov v spoločnej československej štátnosti, ktorý zdôrazňovanie národného princípu považoval skôr za komplikujúce a nemoderné politické blúdenie, najmä keď sa miestami opieralo aj o vyššie zmienené najväčšie politické zlyhanie slovenskej politickej reprezentácie v prvej polovici 40-tych rokov dvadsiateho storočia.
Bol to priam zázrak, že v rámci tohto a takto rozhádaného „starého národa“ sa našiel jeho veľmi mladý, mimoriadne erudovaný a cieľavedomý príslušník, ktorý bez najmenšieho zaváhania začal veľmi vehementne presadzovať myšlienku samostatného Slovenska, ktorá sa nepáčila „čechoslovakistickým“ liberálom, a zároveň v jeho dikcii a obsahu nebola po vôli ani tým prívržencom samostatného Slovenska, ktorí lipli na pochybných tradíciách trpiteľstva a prostoduchých výhradách voči okolitým národom azda šťastnejšieho osudu.
Prečo bol pomník dôležitý pre nový štát
Hoci sa nevdojak stal najmladším poslancom, získal si i tam od počiatku kredit aktívneho a obetavého aktéra zmien, iniciátora rozhodnutí, ku ktorým sa nie vždy všetci „ctihodní parlamentári“ odhodlávali ľahko, poctivo i starostlivo.
Bolo to tak napr. v prípade jednej z v tom čase najrazantnejších požiadaviek z prostredia študentov, aby sa nová slovenská demokracia ospravedlnila za holokaust nielen nejakým oficiálnym dokumentom, ale najlepšie tak, že vztýči pamätník niekoľkým desaťtisícom nevinných židovských obetí z nášho územia.
Sled Bombíkových aktivít v prospech takého rozhodnutia obsiahol popri spomínanej študentskej petícii okrem iného aj osobnú korešpondenciu s vedením pamätníka Yad Vashem v Jeruzaleme či intervenciu u predsedu SNR , nezaváhal však vzápätí nastoliť túto citlivú tému pri svojej prvej účasti na pracovnom zasadaní Výboru pre kultúru a výchovu SNR , do ktorého bol zaradený, keď sa ten zaoberal zmenami zákona o Matici slovenskej.