ácie (2. marca 1993). Ak by sa realizoval tento zámer pána Mečiara, došlo by k neústavnému skráteniu funkčného obdobia prezidenta o dva týždne.
Väčšina pozorovateľov považovala Mečiarovu aktivitu za prejav trucovitej povahy a za úmysel škandalizovať nenávideného Kováča akýmkoľvek spôsobom. Vývoj udalostí však vniesol do tohto inak ťažko pochopiteľného plánu istú racionalitu. Tá nie je založená na túžbe Vladimíra Mečiar zvoliť nového a svojho prezidenta, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Úmyslom predsedu HZDS je pravý opak - nezvolenie hlavy štátu. Ak by totiž opozícia, ktorej iniciatíva za priamu voľbu prezidenta stroskotala na kriminálnej akcii ministra vnútra Gustáva Krajčiho, chcela podporiť menšie zlo (kandidáta HZDS na prezidenta), a predísť tak ústavnej kríze, nemohla by tento zámer realizovať. Podieľala by sa totiž spolu s Mečiarovou politickou družinou na protiústavnom vystrnadení Michala Kováča z prezidentského úradu. Keď však opozícia Mečiarov termín, a tým aj jeho kandidáta odmietne, stane sa predmetom kritiky vládnej propagandy. Bude obviňovaná, že v skutočnosti nemá záujem na zabránení ústavnej kríze, nie je ochotná dohodnúť sa a bude braná na zodpovednosť za ústavný a politický chaos, ktorý nastane po budúcich parlamentných voľbách, keď nebude mať súčasná vláda komu podať demisiu.
