Autor je historik, venuje sa dejinám politického myslenia na Slovensku
V spomienkach Janka Jesenského na jeho legionárske pôsobenie v Rusku sa nachádza zaujímavý opis novinárskeho súboja pokrokovo orientovaného periodika HLAS s predstaviteľmi národno-konzervatívneho krídla slovenskej politiky zo začiatku 20. storočia.
Ohnivé diskusie, v ktorých nechýbali osobné invektívy a urážky, však slovenskú spoločnosť nikam neposunuli. Ľud totiž noviny nečítal a po krátkom čase progresívne orientovaný HLAS z finančných dôvodov zanikol.
“Progresívnosť obsahuje oveľa viac ako amorfnú odbornosť - pokrok v najširšom zmysle slova znamená opustenie doterajších spôsobov žitia a práce, a to s cieľom o ich novú definíciu.
„
Myšlienkový život sa v ďalšom období akoby zastavil a vývoj kulminoval počas prvej svetovej vojny. Túto bezútešnú situáciu opisuje Jesenský: „Hľadal si ohníky v písmenách novín, aspoň aký-taký dymník, pod ktorými sú iskry, ale nachádzal si iba tichosť, cintorín; riadky ako malé hroby jeden vedľa druhého: na Slovensku bolo mŕtvo.“
Krvavá rozlúčka s monarchiou
Netrvalo dlho a krajinu, v ktorej nebolo iskry života, zachvátil revolučný požiar. Jeho predzvesťou sa stala poprava dvoch slovenských vojakov odsúdených vojenským súdom v júli 1918 za vzburu.
Za popravnú čatu zloženú zo Slovákov boli rozmiestnení peštianski vojaci s automatickými puškami, ktorí mali zasiahnuť, ak by sa vzbura zopakovala. Po vykonaní exekúcie utiekli z vojenského pluku viacerí skúsení vojaci a začali v Malých Karpatoch organizovať polovojenské útvary, známe ako zelené kádre.
Ferdiš Juriga odhadoval, že mali približne štyritisíc príslušníkov, ktorí sa dostávali do otvoreného ozbrojeného konfliktu so štátnou mocou, vykonávali sabotáže a vyháňali predstaviteľov uhorských úradov. Krutosti vojny však majú za následok znecitlivenie ľudskej povahy a otupenie morálky, a tak sa zelené kádre dopúšťali aj mnohých zločinov vrátane protižidovsky orientovaných rabovačiek.
Revolučné časy si svoje obete starostlivo nevyberajú, najmä vtedy nie, ak je ich dynamika znásobená skúsenosťami z vojny, v ktorej boli použité bojové plyny a prebiehali dlhotrvajúce zákopové boje.
Porážka Rakúsko-Uhorska v závere roku 1918 však dávala nádej, že pomery sa čoskoro dostanú nazad do starých koľají. Prihlásenie sa Slovákov k vznikajúcemu Československu prijatím Martinskej deklarácie 30. októbra 1918 revolučnú náladu však ešte znásobilo. Nastal skutočný prevrat.
V každom väčšom-menšom slovenskom meste prebehol zápas medzi prívržencami novej republiky a starého Uhorska. Katolícky farár a politik Karol Medvecky zachytil revolučný čas z jesene 1918 do najmenšieho detailu. Na ilustráciu uvádzame jeho opis situácie v Chtelnici: „V Chtelnici vyviedli maďarskí vojaci dvadsiatich Slovákov pred kostol a do každého strelili, takže hneď polovica padla mŕtva; jednému starcovi, keďže nechcel vyzradiť, kde sú jeho synovia, vojaci polámali ruky, nohy a vybodli mu oči.“
Juriga vysvetľuje ľudu republiku
Cena, ktorú sme zaplatili za našu slobodu, nebola malá. Silná vôľa a demokratické presvedčenie politických vodcov vznikajúcej republiky však dokázali spoločnosti v krízových momentoch poskytnúť potrebnú oporu a vzpruhu.
Na Slovensku sa začali prvýkrát v jeho histórii slobodne šíriť idey rovnosti a demokracie a v novinách sa objavovali články oslavujúce pád dynastie. V jednom z nich katolícky farár Ferdiš Juriga vysvetľoval insitným jazykom ľudu novosť situácie: „Práva, ktoré mali kráľ, maďarskí ministri a panskí patróni, padli do lona ľudu a musia tam ostať! … našou úlohou a svätým slovom je republika. Republika po slovensky sa menuje 'súvec'. Súvec je taká zriadenosť národa, na ktorejžto čele stojí demokraticky zvolený prezident, predseda.“
Svoj radikálne demokratický postoj uplatnil Juriga i v cirkevných otázkach. Žiadal zrušenie kňazského celibátu či priamu voľbu biskupov ľudom. V tejto súvislosti im adresoval ráznu požiadavku: „Keď Vám ľud nie je sprostým k tomu, aby Vás živil, nesmie Vám byť sprostým ani na to, aby Vás volil."