Autor je teológ a spisovateľ
N iektorí už možno zabudli alebo si pamätajú a chýbajú im štátne médiá. Napríklad pánu Dankovi, aj keď takmer všetci v RTVS a televíznom prostredí vedia, že názory Andreja Danka na podobu televízie sú názormi Kmotríka a Gučíka, prípadne Kapustu.
Toho si možno pamätáte tiež. Tento človek, symbol Mečiarovej štátnej televízie, kde sa vysielali korzičky a Prokeš – na toho ste zabudli –, nosil do debát zelené sako, je poradcom SNS pre médiá. Dobre, nabudúce pošlem mojich rodičov s diagnózou k prútikárom.
Vzťah SNS k RTVS nesie v sebe všetky znaky deväťdesiatych rokov. Jej predstavitelia nepochopili, že vo verejnej televízii pracujú ľudia aj na hodnotnom obsahu, že nikto dnes nerobí dokumenty alebo ani my vo Večeri diskusie o spoločnosti so straníckym videním sveta.
Takto, žiaľ, vnímajú verejnú televíziu aj ostatní politici, neustále o nej hovoria v kritériách straníckej politiky, relácie a niektorých novinárov nazývajú „opozičnými“ alebo „protivládnymi“, totálne sa zacyklili v parlamentom vnímaní spoločnosti.
Verejné televízie v Európe a v jej integrovanej časti, do ktorej Slovensko podľa premiéra Fica patrí a chce patriť, však už dávno nie sú rezonančnými nástrojmi straníckej politiky ani priestorom, kde namiesto kvality rozhoduje o obsahu pomstychtivosť a animálna nenávisť.
Kultúrna úloha televízie
“RTVS je miestom verejnosti, robia ju dospelí profesionáli a politici by sa k jej ľuďom mali správať s úctou, tak ako to očakávame od ústavných činiteľov, pretože kritika a hulvátstvo nedokážu zamaskovať skutočné problémy krajiny, pre ktoré žije veľa aj našich divákov v zložitej finančnej situácii, že sa ešte stále bežne hovorí o províziách a vratkách, že nie sú vyšetrené veľké kauzy, ktoré morálne poškodzujú krajinu.
„
Spôsob, akým verejné médiá politiku reflektujú, sa nepodobá na diskusie z Kapustovej televízie ani na nekompetentné predstavy Danka o štátnej televízii, pretože takéto uvažovanie sa ukázalo kontraproduktívne aj pre politické strany.
Verejné médiá majú dnes úplne iné poslanie než to, ktoré im prisudzujú politici. A akokoľvek zúria nad tým, kto všetko im je nesympatický a majú tendenciu určovať dramaturgiu vysielania, musia si zvyknúť na to, že európske televízie neslúžia politickým stranám, že to nie sú jednosmerné politické posolstvá bez kontroly, ale naopak zastupujú na základe kultúrneho konsenzu verejnosť, že ich poslaním nie je iba prinášať obrázky a hovoriace hlavy z každej nedostavanej diaľnice a zdravice v kultúrnom dome.
Verejné televízie majú predovšetkým kultúrnu úlohu, teda ľudí povznášať intelektuálne, vzdelávať ich, orientovať ich vo svete alebo im na to ponúknuť najlepšie možné nástroje, teda robiť to, na čo komerčné televízie rezignovali a u nás vlastne ani nikdy robiť nechceli.
Cestopisy namiesto diskusií
Danko a Hrnko a Kmotrík a Gučík môžu mať vplyv, aký chcú, v prípade Andreja Danka a jeho volebného výsledku je dokonca zarážajúce, ako nástojčivo sa k voľbe riaditeľa RTVS vyjadruje, no musia pochopiť jednu vec.
