Ľubomír Jaško je recenzent a publicista
Svetlana Alexijevič, Černobyľská modlitba (kronika budúcnosti), preložila Silvia Šalatová, Absynt 2017
Spisovateľské domy majú byť tvorivým prostredím na písanie kníh. Svetlana Alexijevičová bude potrebovať pobyt striktne relaxačný. Vypočuť si (a následne zapísať) stovky výpovedí o druhej svetovej vojne a okupácii Afganistanu, postsovietskych dezilúziách a o černobyľskej katastrofe položí aj najsilnejšie nátury.
Kam ukryť posledné zvyšky nádeje, aby sa úplne nerozpadla pod náporom bolesti?
Vybuchol svet starých predstáv
Alexijevičovej „slovenská tetralógia“ sa Černobyľskou modlitbou skompletizovala.
“V okolí Černobyľa prevládla zvláštna melanchólia. Po rádioaktívnom mraku padol na ľudí smútok.
„
Nevymýšľa nové literárne metódy. Žiaľ, rovnaká zostáva aj hlavná línia utrpenia – individuálne ľudské osudy boli obetované na oltári veľkých cieľov. K slovu sa znovu dostávajú ľudia ponížení, oklamaní a zneužití. Na rozdiel od tradičných vojen sa mení forma zranenia.
Rádioaktívny mrak nevybuchuje ako delostrelecké salvy. Neskoršie následky prichádzajú so zákernou nenápadnosťou. A paradajkám sa v ten nešťastný rok darilo lepšie ako inokedy...
Havária v černobyľskej elektrárni znamená nový druh nešťastia. Definitívne spochybňuje starý obraz sveta. „Urobili sme skok do inej reality a ukázalo sa, že táto nová realita je kdesi vyššie, nielen nad naším poznaním, ale aj mimo našich predstáv. Pretrhol sa sled času.“
Prvým prelomom bola ignorancia v mapách zakreslených hraníc. Rádioaktívny mrak nezastavia pohraničné jednotky ani colnice. A už tobôž nie v rámci jedného mnohonárodného zväzu.
Bielorusko síce vlastnú jadrovú elektráreň nemalo, nakoniec prišlo práve ono o stovky dedín a osád. Sedemdesiat ich bolo pochovaných pod zemou.
V čase Veľkej vlasteneckej vojny prišiel o život každý štvrtý Bielorus a dnes každý piaty žije na kontaminovanom území. Oblasti najviac postihnuté haváriou hlásia úmrtnosť vyššiu o 20 percent ako pôrodnosť.
Navyše sa stretli dve katastrofy: sociálna (rozpad Sovietskeho zväzu) a kozmická (černobyľský výbuch). Prvá je síce pre ľudí náročná, ale ako-tak sa jej snažia porozumieť. A prakticky sa s ňou vyrovnať.
V Černobyle však vybuchol svet starých predstáv a hodnôt. Človek už nedokáže obsiahnuť a dobehnúť realitu.
Ožiarení hrdinovia
Alexijevičová ponúka pre ňu už tradičnú mozaiku osobných svedectiev. Neanalyzuje technické príčiny havárie ani logistiku (a logiku) následných opatrení. Nehľadá vinníkov. Neponúka technické rady pre všetkých, ktorí chcú svietiť elektrinou z atómových prevádzok.
Oslovila likvidátorov, ktorí sa ocitli v prvej línii neznámej vojny proti neviditeľnému nepriateľovi. Z mnohých „živých robotov“, ktorí z reaktora zhadzovali kusy grafitu a asfaltu, sú dnes už mŕtve obete - nezriedka ako naveky žiariace nálože pochované pod olovenými platňami.
