Autor je publicista
Ak sa človek snaží porozumieť aspoň základom kritického myslenia, určite narazí na pojem argumentačné chyby. Jednou z najbežnejších je „argument falošnej príčiny“. Inak povedané, vytvorenie vzťahu medzi dvoma javmi výlučne na základe ich časovej následnosti.
V niektorých prípadoch sa tejto chybe vieme pomerne ľahko vyhnúť. Ak mi lekár pichne injekciu a ja následne po ceste domov z jeho ordinácie dostanem defekt na bicykli, nebudem si myslieť, že vyfučanie mojej duše má na svedomí očkovanie. To, že sa určitý jav odohral bezprostredne po inom ešte nemusí znamenať, že je medzi nimi vzťah príčiny a následku.
Horšie je, ak príde na komentovanie politiky či spoločenských javov. Nielen politici, ale aj novinári a žiaľ aj niektorí analytici sa bežne dopúšťajú podobných argumentačných faulov.
Ukážkovým prípadom boli snahy vysvetliť volebný úspech Mariána Kotlebu po minuloročných voľbách. Bezprostredne po nich sa vyvalila záplava dôvodov, prečo sa údajne extrémisti dostali do parlamentu.
Lebo nezamestnanosť, lebo problémy s Rómami, lebo frustrovaní voliči, lebo Kotleba chodil medzi ľudí atď. Mal som pocit, že jednoducho stačilo zobrať dve veci, ktoré sa náhodou vtedy odohrávali a vysvetlenie bolo na svete. Až s odstupom času sa dostávajú k slovu kvalitnejšie analýzy, ktoré ukazujú, že to vôbec nie je také jednoduché.
