Autor je spoluautorom dokumentu Učiace sa Slovensko
Text prof. Urbana uvádza priam „historická irónia“ – pod fotografiou s veľavravným úsmevom ministra školstva prof. Plavčana na tlačovej konferencii k dokumentu „Učiace sa Slovensko“ sa vyníma podtitul: Diskusia k textu Učiace sa Slovensko v oblasti vysokých škôl je zbytočná.
Nie je však potom už vôbec zbytočné čítať aj riadky prof. Urbana, ktoré majú byť práve príspevkom do tejto „ne-diskusie“? Alebo nebodaj chcú byť jej povestným „klincom do rakvy“?
Ak predsa len čítame ďalej, narazíme hneď na perlu č. 1: ministerstvo vraj „zverejnilo Národný program...“ – pričom každý vie, že ide o návrh na ďalšiu diskusiu, nie program samotný.
A v tom istom odseku máme perlu č. 2: vraj tento program „mal byť základom pre legislatívu...“ Pričom každý vie, že legislatívne návrhy ministerstva, predložené na diskusiu vysokým školám, vychádzali z legislatívneho plánu vlády.
Perla č. 3 – Učiace sa Slovensko je „iba dymovou clonou“. Aká prozreteľnosť... A nielen to. Vraj „múdra spoločnosť sa poučí z minulosti“, kým autori Učiaceho sa Slovenska sú úplní ignoranti. Ba ešte aj očierňujú nielen poctivú prácu dodnes pôsobiacej Akreditačnej komisie (AK), ale aj vysokých škôl ako celku.
Prečo opäť rušiť Akreditačnú komisiu? Čítajte Darmo všetci z týchto autorov písali a vysvetľovali, že nevyhovujúci je celý akreditačný proces (ktorého je AK ústredným článkom) pre absurdnosť administratívneho procesu akreditovania jednotlivých študijných programov, nehovoriac o monštruóznosti tzv. komplexnej akreditácie.
Môžeme však korigovať: jedným z hlavných vinníkov biedy slovenských vysokých škôl predsa len nie je samotná AK, ale celý akreditačný systém, nastavený zákonom č. 131/2002. A ten určite treba zmeniť, ide len o to, ako, nie však o to, kedy. Hoci čas na to už dávno dozrel.
Perla č. 4 – „negativistický postoj k práci našich vysokých škôl“. Ozaj, kto ho šíril, šíri, ako a kedy? Ak u nás na Slovensku niekto príde s kritikou bona fide, ktorá je nevyhnutným predpokladom na zmenu a zlepšenie stavu, tak je negativista či nebodaj niečo horšie?
K akému zlepšovaniu vývoja našich vysokých škôl prispievala AK aj pod vedením prof. Urbana? A aký je tento stav dnes? Takže komu pripísať „na účet“ súčasný exodus študentov do Česka – tým, čo to tu riadili posledných 25 rokov, alebo tým, čo chcú tento vývoj a stav zmeniť?
Že medzi prvými a druhými sa ocitli aj tí, čo tvoria „prienik“ oboch množín? Tým lepšie pre nich – a tým horšie pre tých, čo zostávajú len v prvej množine, ako napr. aj prof. Urban, žiaľ.
Podľa toho, ako prof. Urban píše, iný akreditačný proces si sotva vie predstaviť, taký, aký funguje vo svete a prináša kvalitu preto, že táto kvalita je záležitosťou samotnej vysokej školy, ktorá sa o ňu usiluje bez ohľadu na to, či nejaká Akreditačná komisia alebo agentúra existuje alebo nie.
V doterajšom systéme, posvätenom AK, si však školy navykli na presný opak asi ako žiak, ktorý sa učí len vtedy, keď ho skúšajú a pre skúšku samotnú. Teda len pre vonkajšiu kontrolu, ktorou akreditácia je a má byť, ale ktorá žiadnu tvorbu kvality vnútri vysokej školy nezabezpečí.
A práve v tomto spočíva zmena akreditačného procesu, ktorú navrhuje koncepcia Učiaceho sa Slovenska: buď bude kvalitu tvoriť zodpovedne a autenticky vysoká škola sama, alebo tá kvalita nebude.
Ak prof. Urban na záver kladie priam „revolučnú“ otázku „čo robiť?“, autori Učiaceho sa Slovenska, ktorí okrem toho, že legitímne reprezentujú sami seba ako akademikov, reprezentujú aj ministerstvo ako ústredný orgán štátnej správy, ktorý im dal zadanie, nemajú problém akceptovať akékoľvek návrhy, ktoré prispejú k zmene a zlepšeniu súčasného stavu vysokých škôl.
Ak je toto zámerom aj prof. Urbana, tak kľúčom je už len ďalšia spoločná diskusia a spolupráca s cieľom nájsť konsenzus na riešeniach.
Autor: Emil Višňovský
