Článok pokračuje pod video reklamou
Autorka je publicistka
Za Rusákov to bolo dobré. Poriadok, pokoj... Čo toto tu? Na Sibír to vyviezť, na Sibír...
Filozofuje starší bezdomovec vo večierke a nachádza osvedčené riešenia pre nejasných adresátov.
„Splynovať to,… hm, Sibír, Sibír, vieš ty, čo to bolo?“ pýta sa frajera pokladníčky, obaja okolo dvadsiatky.
„Neeeee, nevim, vtedy som nežil,“ vytiahne chlapec spomedzi chichotu v rekordnom čase zjavne zľudovený bonmot, tiež zvaný argument hnedo-zeleného Miňa, ktorý, žiaľ, nie je imaginárnou postavou. Rovnako ako ani vyššie spomínaná trojica typu blbý, blbší, najblbší.
Odchádzam a chvíľu premýšľam, či sa mi ešte chce zožrať tyčinku, po ktorú som tam išla. Lebo keď už sme pri tej Sibíri, tak dnes už mám za sebou aj Krvavé jahody. Svedectvo Věry Sosnarovej o jej pobyte v sovietskom gulagu na Sibíri.
Aj ako človek, ktorý čítal Solženicynovo Súostrovie Gulag – len to už bolo dávno, pravda – potrebujem po tom nejaký ten stakan koňaku. Vodka po tejto knihe už nechutí.
Seba samej sa uprostred knihy, keď už cítim ľahkú nevoľnosť, pýtam, prečo to čítaš, nemáš dosť vlastného shitu? Veď vieš, čo tam nájdeš. Tak načo…
