Autor je analytikom think-tanku STRATPOL - Inštitút strategických politík.
Niektoré svetové regióny sú v hľadáčiku mediálneho záujmu takmer nepretržite. Iné, ako napríklad Stredná Ázia, sa dostanú na čelné stránky tlače skôr výnimočne.
“Významným zdrojom nestability v Strednej Ázii je situácia v Afganistane. Zhoršenie tam by sa mohlo jednoducho preliať cez hranice a ohroziť tak bezpečnostnú situáciu v regióne.
„
Táto od Európy vzdialená, od svetových morí izolovaná oblasť môže byť na prvý pohľad nezaujímavou. Zdanie však často klame. Geostrategická poloha, nesmierne zásoby nerastov, autokratické režimy a hrozba militantného islamizmu, to spoločne vytvára situáciu, ktorá si zasluhuje ďalšiu pozornosť.
Aj Čína sa zaujíma
Z pohľadu geopolitiky leží oblasť na prahu Ruska a Číny. Obe veľmoci majú v Strednej Ázii svoje politické, bezpečnostné i ekonomické záujmy. Dlhý čas boli štáty regiónu pod výhradnou dominanciou Ruska, čo jednak odzrkadľovalo staré sovietske väzby a potrebu Kremľa mať na dlhej južnej hranici stabilných a lojálnych partnerov. Posledné obdobie sa však siločiary vedúce zo stredoázijských republík orientujú čoraz silnejšie na Peking.
Svoju rolu tu zohráva dostupnosť čínskych investícií a silný záujem mať na východnej hranici susedov, ktorým ani nenapadne akokoľvek podporovať snahy o nezávislosť etnicky a nábožensky spriaznených Ujgurov žijúcich v Číne.
Medzi významných ďalších hráčov treba pre úplnosť započítať Turecko, Irán, Indiu a USA. Keďže región skrýva bohaté náleziská ropy, zemného plynu a vzácnych kovov, v hre o miestne zdroje nejde o žiadne drobné.
K úplnému obrázku pripočítajme významné tranzitné a obchodné trasy, križujúce oblasť z východu na západ i zo severu na juh. Bez veľkého preháňania sa na medzinárodných fórach hovorí o hodvábnej ceste pre 21. storočie.
Toto nie je žiadna novinka pre kriminálne skupiny, ktoré už dlho využívajú stredoázijské republiky ako tranzitné na pašovanie narkotík a ďalšieho kontrabandu do Ruska a Európy.
Delikátna otázka nástupníctva
S výnimkou Kirgizska je nutné ďalšie republiky Strednej Ázie označiť za nedemokratické režimy, kde sa moc sústreďuje do rúk prezidenta a jeho suity. Na vrchu stabilitu zaisťujú klientelistické vzťahy medzi elitami a nepotizmus.
Zdola spoločnosť zabezpečuje dôsledné potláčanie opozície, represie a schopnosť režimu zabezpečiť občanom určitú životnú úroveň a spôsob života. Aký stabilný je však tento model v praxi?
Pre každé zriadenie, ktoré koncentruje moc okolo jedinej osoby, je jednou z najcitlivejších otázok vec nástupníctva. Smrť lídra môže odštartovať vnútorný boj o moc a uvrhnúť krajinu do nepokojov.
Týmto testom, priebežne úspešne, prešiel v poslednom čase Uzbekistan. Úmrtie prezidenta Karimova v septembri tohto roku nevyvolalo zatiaľ zásadné otrasy. Maximálnu delikátnosť situácie potvrdzovalo vytrvalé dementovanie prvotných správ o smrti Karimova Taškentom. Definitívne potvrdenie správy prišlo z oficiálnych uzbeckých kruhov takmer s odstupom týždňa.
