Spoločné vyhlásenie prezidenta M. Kováča a predsedu vlády V. Mečiara je nadbytočným a prázdnym gestom. Obaja aktéri už pred podpísaním vyhlásenia vedeli, že ide iba o bezvýznamný kus papiera. Spolu, ale aj každý osobitne vie, že žiadne slová, vrátane sľubov či písomných záväzkov, už nedokážu zmeniť spravodlivé rozhodnutie Európskej únie. Ak napriek tomu vyhlásenie podpísali, paradoxne iba potvrdili, že Slovensko dnes do modernej Európy, jednoducho, nepatrí a oprávnene nebude môcť spolurozhodovať o osude mnohomiliónovej eurokomunity a svetovej politike.
Druhá strana
I keď vyhlásenie podpísali prezident i premiér z rozličných príčin, dôvod je údajne rovnaký - záujem Slovenska. Je však naozaj záujmom Slovenska integrácia do medzinárodných štruktúr? Ak vnímame skutky, a nie slová, odpoveď znie jednoducho - nie. Vládna koalícia od ustanovujúcej schôdze parlamentu 3. novembra 1994 riadi štát spôsobom, pre tieto štruktúry neprijateľným. Voliči predsa vedeli, koho volia, povedala nie tak dávno poslankyňa HZDS E. Zelenayová. A má pravdu. Voliči vedeli, koho volili a voľby v r. 1994 boli slobodné a regulárne. Byť po nich v opozícii nie je žiadnou hanbou. Po skúsenostiach s direktívnou politikou vládnej koalície však jej podpora "z druhej strany" akoukoľvek formou je prinajmenej zarážajúca. Prezident sa rozhodol tak, ako sa rozhodol. Otázka však znie aj tak, čo by sa stalo, keby vyhlásenie podpísať odmietol. Nič viac, ako sa stane aj po jeho podpísaní - na vnútropolitickej scéne útoky premiéra, vládnej koalície i HZDS budú naďalej pokračovať. Na scéne zahraničnopolitickej sa Európa i svet so Slovenskom, na ktorom vládne premiér Mečiar, i naďalej nebudú vážne zaoberať.
Väčšina a menšina
Prezident nemá žiadne právomoci, ktorými by mohol vyhlásenie zrealizovať. Premiér, ktorý je zároveň predsedom HZDS, najsilnejšieho politického subjektu v parlamente, možnosti má, ale chýba mu ochota.
Funkcie prezidenta i premiéra sú začlenené v ústave do výkonnej moci. Prezident zväčša svoje právomoci vykonávať svojvoľne - bez návrhov - nemôže. Vláda, naopak - zväčša môže. Napokon, je práve na to, aby riadila veci verejné. Kontrolovať jej činnosť môže a má parlament. Je to jeho ústavná povinnosť. Poslanci sú volení občanmi, vláda je iba zbor úradníkov, vymenovaných prezidentom, ktorým parlament vyslovil dôveru na základe programového vyhlásenia vládneho kabinetu. Parlament je zložený z politických strán na základe výsledkov volieb - občania rozhodujú, ktoré z nich dostanú ich dôveru. Ak ani jedna zo strán nezíska vo voľbách dominantné postavenie, vyjadrené počtom 76 poslancov, potrebných na vyslovenie dôvery vláde, vytvára sa za týmto účelom politická koalícia. Pri zostavovaní vládnej koalície nemajú už občania nijakú možnosť zasiahnuť do tvorby koalície. Aj preto sa môžu politické strany, ktoré nemajú veľkú podporu občanov, stať napokon stranami vládnymi. A uskutočňovať svoj program, ktorý má síce malú podporu verejnosti, ale väčšinovú v parlamente. Ľud teda vôbec nemá takú vládu, akú si zaslúži - nerozhoduje totiž o nej priamo.
