Autor pracuje v Slovenskom historickom ústave Matice slovenskej v Martine
V slovenskej spoločnosti aj dnes rezonuje viacero historických mýtov a stereotypov, ktoré sú funkčné a dokážu ovplyvňovať verejnú mienku i spoločenské nálady. Pracujú s nimi nielen politici, politickí komentátori, ale aj niektorí historici, ktorí ich držia pri živote alebo sa ich snažia negovať a odstrániť. Jedným z týchto stereotypov je predstava o Slovákoch ako o národe nábožnom a Bohu oddanom.
V „dlhom“ 19. storočí dochádzalo k dôležitým javom, ktoré zásadne zmenili myslenie ľudí. Aj dnes je naše zmýšľanie do značnej miery podmienené ideami „dlhého“ storočia. Medzi tieto javy možno s určitosťou zaradiť vzostup národných hnutí a nacionalizáciu spoločnosti v celej Európe.
“Najväčší význam stereotypov spočíval v tom, že sa dokázali transformovať do podoby hodnoverných, vecných a hlavne funkčných zovšeobecnení. Tie následne formovali národnú identitu.
„
Aby predstavitelia národných hnutí dokázali formovať národnú identitu naprieč celým spektrom spoločnosti, potrebovali ukázať, ako národ vyzerá, aké má vlastnosti a charakteristiky. Tie sa odvodzovali z teórie, ktorá hovorí o tom, že každý národ, každá jeho vetva má svoj vlastný, špecifický a jedinečný národný charakter.
Objavovanie národného charakteru
Už v druhej polovici 18. storočia vzdelanci prejavovali záujem o poznanie národov, národností či etnických skupín. Pozornosť bola motivovaná jednak prirodzenou túžbou po poznaní, ale aj politickými a ekonomickými cieľmi. Panovníci chceli poznať národnosti, ktorým vládli a využiť ich potenciál pre hospodársky rozvoj monarchie.
Aj takéto sú počiatky systematického spoznávania jednotlivých etnických skupín na starom kontinente i v širokom svete. Avšak vedci boli postavení pred náročnú úlohu: mali charakterizovať rozsiahlu a predovšetkým rozmanitú masu ľudí, ktorá – povedzme – rozpráva rovnakým jazykom.
Vedci tak boli nútení k zovšeobecňovaniu, k povýšeniu rôznych marginálnych a regionálnych javov na reprezentatívnu úroveň. Tak sa jednotlivým etnickým spoločenstvám pričlenil im špecifický národný charakter.
Nábožný a Bohu oddaný národ
Je úplne prirodzené, že ak slovenskí vzdelanci opisovali Slovákov, pričlenili im kladné vlastnosti. Ak charakterizovali „iných“, myslíme na konkurentov v národnoemancipačnom zápase, dodali im presne opačné charakteristiky.
V dobových, predovšetkým slovenských textoch z 19. storočia sa tak môžeme stretnúť s plebejským a chudobným, ale nesmierne pohostinným a pracovitým Slovákom, ktorý má mierumilovnú povahu, pre ktorú už tisíc rokov trpí národnostným i sociálnym útlakom. Tieto svoje ťažké časy si spríjemňuje spevom. Čo nie je práve chvályhodné, často holduje tvrdému alkoholu.
No a v neposlednom rade, ako sa píše v českom, v tej dobe veľmi populárnom a rozsiahlom diele Ottův slovník náučný: „Slovák je nábožný, katolíci bývají často až bigotní.“ Dnes má slovo bigotný trochu negatívny nádych. V čase vydania lexikónu bolo vnímané v pozitívnom zmysle, išlo o pravovernosť slovenských katolíkov.
V mnohých slovenských literárnych prácach 19. storočia sa môžeme stretnúť so zovšeobecnením charakterizujúcim Slovákov ako Bohu oddaný, poctivý a mravný národ. Čo sledovali slovenskí spisovatelia takouto charakteristikou? V prvom rade sa ňou vymedzovali voči potláčateľom národno-emancipačných snáh. Vykresľovaním Slovákov s pozitívnymi vlastnosťami ako poctivosť, pohostinnosť, dobrosrdečnosť vychádzajúcimi z kresťanskej viery a poukazovaním na ich vysoké morálne hodnoty.
Okrem iného tak kompenzovali aj nízky sociálny status ľudových vrstiev.
Kult Cyrila a Metoda
Ideovým zdrojom stereotypu o bohabojnom národe bola cyrilo-metodská tematika, ktorá sa stala dôležitým námetom básní bernolákovského kňaza Jána Hollého. Ten sa zaslúžil o popularizáciu uvedenej myšlienky prostredníctvom diela Žiwotopis swatích Cirilla a Metóda a eposov Swatopluk a Cirillo-Metodiáda.
