Ak škrtneme amnestie (ozaj, čo je nové na ÚS?), tak neabstraktný, chodiaci symbol deväťdesiatych rokov, ktorému sa nedá vyhnúť, je Marián Kočner.
Niežeby predstavoval nejakú vedúcu či emblematickú silu tej éry. Zlatokopectvo na rozhraní politicko-podnikateľsko-mafiózneho sveta však stelesňuje tak dokonale, že keby Maďarič dal peniaze na sochu (hneď vedľa koňa) a vyhlásil verejnú súťaž na model, tak konkurovať by mu vedel už iba Lexa.
Čo iné charakterizuje výstižnejšie „deväťdesiatky“ a ich podnikateľsko-politické podsvetie, pardon, prostredie, ako zmenky? Nadmieru fascinuje, že tie, o ktorých bude reč, sa u Kočnera vynorili 17 rokov po tom, čo boli – údajne – „emitované“.

Skutočnosť, že celý ten čas zostali utajené, je v zmenkovom biznise zrejme nový rekord. Netušila nič ani CME, ktorá by ich mala ako ručiteľ teraz vyplatiť, keďže – ako inak – „emitent“ Pavol Rusko je nemajetný.