Petr Šabata pracuje v Českom rozhlase.
Ondřej Nezbeda: Průvodce smrtelníka: prakticky o posledních věcech člověka. Paseka, 2016.
Sprievodca smrteľníka je pozoruhodná kniha - koláž. Nie je to literárny zázrak ani vyčerpávajúca faktografia, a napriek tomu ide o čítanie silné až uhrančivé. Autor píše o smrti a umieraní, ale nie je to kniha smutná a skľučujúca.
Ondřej Nezbeda bol učiteľom biológie a telesnej výchovy na strednej škole, potom osem rokov pracoval ako reportér v týždenníku Respekt. V roku 2015 sa stal - v rámci programu Rok inak - zamestnancom domáceho hospica Cesta domov, ktorý sa stará o nevyliečiteľne chorých a umierajúcich ľudí (a na čiastočný úväzok tam pracuje dodnes). Vďaka týmto skúsenostiam vznikla kniha Sprievodca smrteľníka s podtitulom Prakticky o posledných veciach človeka.
Tento rok získala najcennejšiu českú literárnu cenu Magnesia. Litera v kategórii objav roka.
“Každý si predstavuje, že práca v hospici znamená len smútok, zúfalstvo a bolesť. Tú prácu sprevádzajú aj okamihy obrovskej úľavy, láskyplnosti a nehy.
„
Koláž ako výhoda
„Vpustiť si smrť do života znamená uvedomiť si jeho hodnotu. Je to smrť, kto nás v našom živote vždy prinúti všímať si to podstatné,“ píše v závere knihy Ondřej Nezbeda (ročník 1979). „Smrť nie je dobrá ani zlá, smrť je oboje zároveň. Ak som počas práce v mobilnom hospici niečo pochopil, potom je to práve bolesť a radosť vyplývajúcu z tohto paradoxu.“
Sprievodca smrteľníka je o tom, ako hovoriť s umierajúcimi a vôbec o smrti aj s ich príbuznými, kedy a ako sa dá o umierajúcich starať doma a ako funguje domáci hospic, ako umierajú deti, či je eutanázia dobrá smrť, ako vzdorovať bolesti, čo je potrebné zabezpečiť okolo pohrebu, ako smútiť a čo znamená Alzheimerova choroba pre ľudstvo a čo pre rodinu s človekom, ktorý ňou trpí.
Veľkou prednosťou knihy je jej kompozícia - autor zvolil koláž. Faktografické pasáže sa striedajú s rozhovormi a príbehmi, vlastné úvahy a skúsenosti obohacuje Nezbeda názormi odborníkov. Knihu doplnil užitočným slovníkom pojmov a zoznamom ďalšej literatúry.
A najsilnejším znakom knihy je, že hoci pojednáva o umieraní, smrti, bolesti a smútku, nie je depresívna alebo skľučujúca.
Prečo hovoriť s pacientmi
Dana Gálová preložila do češtiny knihy Sándora Máraia aj držiteľa Nobelovej ceny Imreho Kertésza. V novembri 2015 zomrela na amyotrofickú laterálnu sklerózu, pri ktorej človek stráca nervové bunky, ktoré ovládajú svaly. Chorý je nakoniec úplne paralyzovaný, ale jeho mozog funguje normálne. (Na rovnakú chorobu zomrel a život pri nej opísal napríklad aj známy britský historik Tony Judt.)
Rozhovor s Danou Gálovou je jedným z vrcholov knihy. Niekoľko mesiacov pred smrťou jej položil Ondřej Nezbeda aj otázku, prečo sa s vyhliadkou na smrť bála viac o rodičov než o deti. „Veľmi ich milujem a tak pre mňa bola hrozná predstava, že by trpeli. Nie je náhoda, že žiadny jazyk nemá výraz pre osirelých rodičov. Keď vám umrie rodič, ste sirota, ale pre osirelých rodičov výraz neexistuje, to nie je v poriadku vecí. Deti človek miluje nesmierne, ale podvedome vie, že odchod rodičia prežijú.“
Lekári nemajú (nielen) v Česku čas, sústredenie a často ani schopnosti hovoriť s pacientmi o ich chorobe a v prípade vážnej diagnózy s nimi preberať, ako ďalej liečiť alebo neliečiť. Podľa prieskumu si lekári aj pacienti želajú, aby ich vzájomná komunikácia bola oveľa oveľa lepšia. Nielenže by to predišlo žalobám na lekárov, ale pacientom by sa výrazne zlepšila liečba a prípadne aj umieranie a smrť. Autor knihy o tom hovoril aj s primárkou „svojho“ hospica Cesta domov Irenou Závadovou.
